Denne sa stretávam s ľuďmi, ktorí skúmajú svoj život. Vnímajú a pociťujú, že sa im z neho vytráca radosť, spokojnosť, ľahkosť… a pribúdajú negatívne pocity, obavy, pochybnosti… Mnohé z nich smerujú až k otázke:
„Na čo je dobré žiť, keď sa môžeme nechať pochovať za 10 dolárov?“
Tak znel slogan jedného amerického pohrebného ústavu, ku ktorému Freud, keď o ňom písal Márii Bonapartovej, dodal:
„Akonáhle sa začne človek pýtať na zmysel a hodnotu života, ochorie, lebo ani jedno ani druhé objektívne neexistuje.“
Bolo to v roku 1937. Dnes, o takmer 80 rokov neskôr, sa veľa zásadného nezmenilo. Možno skôr skomplikovalo. Súčasný Dalajláma poukázal na to, že ľudia našej pologule napriek rastúcemu blahobytu, alebo práve jeho následkom, stále viac trpia úzkostnými pocitmi nespokojnosti.
Príbeh jeden z mnohých
Vyhľadal ma muž, ktorý sa jedného rána zobudil a z ničoho nič sa rozhodol odísť z domu, pretože nebol šťastný. Mal pritom všetky „výhody“ úspešného človeka – manželku a deti, prácu s vysokým finančným ohodnotením, dom, autá, dovolenky…, až na jednu vec.
Chýbala mu autentickosť. Sám si to hneď nepomenoval, prišli sme na to, keď mi rozprával o svojom živote. Uviazol v ňom, lebo zanevrel na sen z mladosti. Vytvoril si život, v ktorom boli jeho rozhodnuia a činy uvážené, premyslené, ale nie v súlade s tým, čo bolo pre neho samého dôležité.
Žil život, ktorý sa páčil ostatným – rodičom, manželke, ale jemu samému sa nepáčil. Jeho srdce ho neprijalo, prišiel mu umelý. A hoci si naň zvykol, už ďalej nevládal vítať dni s radosťou ako keď bol dieťa snívajúce o tom, že raz bude umelcom.
Až v „polovici“ svojho života si povedal, že nechce žiť tak, ako je to „správne“. Rázne sa rozhodol počúvnuť svoju potrebu urobiť niečo iné, než čo očakávajú ostatní. Povedal si, že zahodí zlatú klietku.
Možno tiež poznáte niekoho, kto na seba takéto riziko zobral, aby mohol viesť autentickejší život. Nájdu sa takí, ktorí ho budú haniť za zmeny, ktoré urobí, aby šiel svojou cestou. Vonkoncom to nebude mať jednoduché – bude musieť vydržať výčitky ľudí okolo seba a oľutovať bolesť, ktorú spôsobia jeho činy.
- Prečítajte si: Záľuby a záujmy ktoré zlepšujú život. Našli ste tie vaše?
Na akej pravde záleží?
Rozumiem stavom, keď sa ľudia priznávajú, že nie sú šťastní a spokojní. Nie vždy máme totiž ujasnené, čo potrebujeme, po čom túžime a čo spája naše vonkajšie správanie s našou vnútornou pravdou.
Vedomie, že neexistuje nijaká objektívna realita, nijaká univerzálna pravda a že nikto v skutočnosti nemá pravdu, je nesmierne oslobodzujúce. V tom je istý zdroj harmónie a spokojnosti, netlačiť sa do cudzích rámcov.
Predovšetkým, potrebujeme prepojiť svoj vnútorný a vonkajší svet do jedného, aby nám veci dávali zmysel bez pretvárky, falošnosti a štylizácie. Na to nám je ten autentický život.
Keď to tak necítime, stávame sa vyčerpanými, podráždenými, nepokojnými a večne sa naháňajúci za chymérou šťastia.
Byť autentický si vyžaduje odvahu
Tá premení z toho, že preskúmame všetky stránky svojho JA – dobré, zlé, nepríjemné aj tie zahanbujúce. Keď to poctivo a férovo voči sebe urobíme, začneme žiť život, ktorý presahuje naše najtrúfalejšie sny.
Pustí nás k tomu vedomie toho, že keď niečo chceme, máme si za tým aj ísť a dočiahnuť si to. Bez viery v seba to však nepôjde. A tá seba-dôvera potrebuje vedieť, kto sme a prečo to chceme.
Steve Jobs bol adoptované dieťa a nikdy nedokončil vysokú školu. Keď sa prihováral k absolventom Stanfordu, povedal:
„Počas posledných tridsiatich troch rokov som sa každé ráno pozeral do zrkadla a kládol si otázku: Keby dnes bol posledný deň môjho života, chcel by som robiť to, čo chcem robiť dnes? A vždy, keď príliš veľa dní za sebou zaznela odpoveď nie, vedel som, že niečo potrebujem zmeniť. Váš čas je obmedzený, preto ním neplytvajte na žitie života niekoho iného.
Nenechajte sa uväzniť dogmou, ktorou je žitie s výsledkami myslenia iných ľudí. Nedovoľe, aby hluk názorov iných ľudí prehlušil váš vlastný vnútorný hlas. A čo je najdôležitejšie, nájdite v sebe odvahu nasledovať svoje srdce a intuíciu. Tie už nejakým spôsobom vedia, čím sa skutočne chcete stať. Všetko ostatné je druhoradé.“
Realita z praxe
Je to krásny motivačný príbeh o tom, ako nasledovať svoje sny, ale… nie každý dokáže zmeniť svoj život. V praxi som vytriezvela z ideálov a rozhodne na požiadanie iných „nezachraňujem“ niekoho, kto zachraňovať nechce, ani nepotrebuje.
Sú totiž ľudia, ktorí nemyslia na to, že si chcú osvojiť nové správanie. A bez toho nedokážu inak myslieť, alebo inak prežívať seba a svoje vzťahy.
- Prečítajte si: 3 KROKY k skvelým vzťahom !
Pre zjednodušenie mám na to dva šuflíky (aj keď je to nespisovné slovo, mám ho rada) – v jednom sú tí, ktorí majú nastavenie „nebudem“ a v druhom tí s postojom „nemôžem“.
Ľudia „nebudem“ nemajú záujem o zmenu, pretože necítia, že by mali problém. A hoci ich príbuzní a priatelia to vidia inak a snažia sa im dohovárať a meniť ich, je to zbytočné. Oni sami problém nevidia, alebo nechcú vidieť. Pre svoje „nechcem“ majú dobré dôvody. Najčastejšie sú za tým strachy z toho, čo môže prísť.
Ľudia „nemôžem“ by sa, naopak, radi zmenili. Majú však problém s tým, že neveria, že je to možné. To je ich dôvod, prečo o zmene neuvažujú, ani ju nepripúšťajú. Majú jasno v tom, že sa to neoplatí.
Konštruktívna nespokojnosť
Je tá, ktorá nás priebežne poháňa vpred za možnosťami skúmať, čo môžeme robiť a mať inak. To nás potom chráni od robenia radikálnych rozhodnutí a obracania života naruby. Je pre nás dôležité dopriavať si robenie toho, čo nám prináša dobrý pocit zo svojho života.
Najmenej nápomocné pri tom sú veľké kompromisy a prehliadanie niektorých vecí, ktoré idú na úkor nás. Vytvárajú nám pocit neslobody a nepustia nás tam, kde chceme. Odmena chodí iba z toho nášho snaženia, kedy pocítime vyrovnanosť mysle, zmysluplnosť, vnútorné uspokojenie a spoločnosť ľudí, ktorých máme radi.
V tomto je moc autentickosti – keď môžeme byť samými sebou a na nič sa nehrať, sme uvoľnení. A v uvoľnenosti pozorne načúvame svojmu vnútornému hlasu, ktorý nás vedie.
P.S. Dobrým indikátorom, ako spoznáte štastného človeka je postreh Bronnie Ware:
“Šťastní ľudia neodsudzujú iných kvôli tomu, že žijú svoj vlastný život. Rešpektujú to.”
- Janette Šimková
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie.
Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať. Navštívte môj blog www.lifekoucing.sk