Vyštudoval som divadelný manažment a ani vo sne by ma nenapadlo, že budem jedenásť rokov hrať divadlo v škôlkach pre deti od dvoch do šesť rokov.
Z manažérskeho postu späť do škôlky…
Stalo sa. Potom, ako ma po návrate z USA opustili dohodnutí herci a predstavenie bolo predané, nič iné mi ani neostávalo. Postavil som sa na javisko a hral som. Prvé predstavenie v Divadielku Madrid, ktoré som založil v Košiciach a ďalšie v škôlke na Hrnčiarskej ulici.
S jedlom rastie chuť a vďaka spoločnosti Sky Europe a jej cenám bolo možné lacno cestovať. A tak som hral v škôlkach v Londýne, v Paríži, v Miláne, v Prahe, vo Frankfurte, v Ríme, v Dubline, v Stockholme, v Kodani a tak ďalej.
Zároveň som za jedenásť rokov precestoval skoro všetky škôlky na Slovensku od poslednej dedinky za Stakčínom až po poslednú dedinku vedľa Kútov.
Desaťtisíce najazdených a nalietaných kilometrov, štyri autonehody, 400 predstavení za sezónu. Vo vlaku ako doma.
Tridsať predstavení v repertoári, scéna, kostýmy, rekvizity. Každé predstavenie do 15 kg, aby som mohol lacno letieť.
Bolo treba prespať na letisku v Bratislave, keď v Kodani snežilo, prespať na letisku v Paríží a Frankfurte, lebo som priletel v noci a ráno som už niekde hral.
Bolo treba hrať za pár Eur, aby ma zavolali znova, získať si publikum, deti, učiteľky… Hlavne však pretelefonovať tisíce hodín a predávať svoje umenie. Trpezlivo a znova a znova.
Stálo to zato? Stálo
Svet rozprávkarov potrebuje a deti ich potrebujú viac ako tablety. A stať sa pritom obchodníkom, ktorý sa vie predať, vie vyjednávať, vie dodržať čo sľúbi…. To bola moja škola. Vrelo odporúčam.
Nečakajte z toho veľkú slávu, veľký biznis ani peniaze. Dočkáte sa však úžasnej, zaujímavej práce. Keď slečne pri okienku v banke poviete, že robíte divadlo pre deti – blažene sa usmeje. Nejeden navoňaný podnikateľ Vám závidí tu radosť a zaujatie.
Avšak sú tu aj chvíle, keď Vám nezávidia a len Vás ľutujú. Keď po piatich hodinách jazdy zasneženým Slovenskom vystúpite z auta a nemôžete sa ani vystrieť.
Keď ste po štvrtom predstavení spotený a unavený a môžete si dovoliť len ubytovňu, nie prijemný hotel. Keď Vám závidia zarobené peniaze, lebo nevidia čo všetko Vás to stálo, koľko je za tým práce a odriekania….
Keby som na začiatku vedel aké to bude ťažké, nikdy by som do toho nešiel. Nie som však na začiatku. Dnes ma už poznajú v nejednej škôlke a majú na mňa a moje predstavenia vyhranený názor.
Páči – nepáči. A tak keď im volám, poznajú ma už po hlase. Povedia – príďte, alebo nechoďte. Vy musíte prijať oboje a ísť ďalej. Robiť svoju prácu najlepšie ako sa dá.
Naučil som sa, že mennej býva viac. Že je potrebné nielen zväčšovať, ale aj zlepšovať. Snažiť sa robiť veci stále lepšie a jednoduchšie. Hlavne keď hráte pre malé deti.
A tie Vám povedia rovno, čo si o vás myslia: „Tak kedy už začne to divadlo?“ A vy už pritom pol hodiny hráte. Alebo: „Ujo, to bolo to najkrajšie divadlo, prídeš zajtra?“.
- Autor: MgA. Alexander Pallesitz
- Ak chcete rozprávku zavolajte: 0907 40 42 40