„To sa vždy usmievate?“ Dostávam túto otázku často a pri odpovedaní zvážniem. „Nie, vždy nie“ – odpovedám a niekedy som v rozpakoch, čo dodať. Občas žartovne poznamenám, že môj muž by o tom vedel rozprávať.
Mám to však skutočne tak, že prevažnú časť môjho prežívania sa moja duša usmieva, čo sa odzrkadľuje aj na mojej tvári. Niežeby som mala zakaždým dôvod na úsmev, ale príde mi to lepšia stratégia, než sa mračiť či trápiť.
Mám skúsenosť, že ma niekedy ľudia podozrievajú, že ten úsmev je maska, ktorú nosím kvôli práci. Nie je to tak. Obliekam si úsmev, lebo som vsadila na láskyplnosť. Nebolo to však vždy tak…
V mladosti som bola veľký frfloš
Komentovala som všetko, hlavne to, voči čomu som mala výhrady, alebo s čím som nebola spokojná. Zapálená kritička, čo všetko hodnotila. Pre ľudí okolo mňa to nebolo nič príjemné.
Bola som zameraná vidieť veci z toho horšieho uhla pohľadu a nepretržite som riešila, že treba všetko a všetkých naprávať. Ľudia mi zrkadlili, že to nie je práve vľúdny postoj.
Nejaký čas a naštrbené vzťahy mi trvalo, než mi došlo, aké je moje správanie otravné a trápne.
Čo s toxickým postojom voči svetu?
Začala som sa nad sebou zamýšľať a premýšľať, čo s tým. Zistila som, že sa môžem naučiť potlačiť zlú náladu tak, aby som ňou neovplyvňovala druhých. Chcelo to rozvinúť sebakontrolu a stláčať tlačítko „stop“ s cieľom správať sa inak.
Úprimne sa priznávam, že to neraz riadne „bolelo“. Brzdy škrípali často, ako som sa snažila zastaviť hybnú silu adrenalínu a trénovala ovládanie. Bez tlačítka „stop“ to však nešlo – potrebovala som ho zatlačiť zakaždým, keď som sa pristihla, že opakujem staré negatívne reakcie a som kritická.
V tých momentoch, keď som to „ubrzdila“, som si ďakovala, že vnímam spojenie s čarom života aj bez toho, že to treba posudzovať. Vďaka tomu som postupne menila negatívne pocity a kritickú energiu na niečo lepšie. Uvedomila som si, že mám voľbu a môžem byť ohľaduplná, trpezlivá, tolerantná, láskavá, milá, ústretová…
Stratégia jednej mozgovej bunky a vnútorného úsmevu
Jediná bunka v mozgu si pamätá a vie, ako sa môžeme spojiť, odpúšťať a byť láskavý. Tento spôsob láskavej sebadisciplíny ma viedol, hoci to bol zvyčajne poriadny súboj s tým starým vzorcom frflavosti, ktorý sa nehodlal tak ľahko vzdať.
Vedela som však, že keď nechcem odpudzovať ľudí a byť negativistkou, potrebujem vytrvať v odhodlaní mať založený iný filter než hodnotiaci. Zakaždým, keď mi priletel bumerang negativity som sa ho snažila nehodiť ho späť k starému správaniu.
Vždy, keď sa mi to podarilo, oslávila som to v duchu s posilnením nádeje, že sa môžem stať lepšou, lebo mi na tom záleží a snažím sa. Boli to a sú to cenné lekcie trpezlivosti a súcitnosti so sebou.
Hodnoty kedykoľvek podržia
Takto som si vypestovala návyk vidieť v druhých to najlepšie. Čašník ma rozčúlil? No počkaj, veď to vôbec nesúvisí s tebou, môže mať zlý deň, ktohovie, čo sa mu počas dňa stalo. Niekto ma v rade predbehol? Veď sa môžem pokojne spýtať, či sa ponáhľa.
Niekto nenaplnil moje očakávania? To predsa závisí odo mňa. Sklamala som sa? V tom je ale odkaz, ako s tým ďalej. Nemusím mať všetko pod kontrolou. Doteraz mi v tom pomáha opierať sa o vlastný rebríček hodnôt a akceptovať hodnoty tých druhých.
Prišlo to nenápadne, ale postupne sa zo mňa stával láskyplnejší človek s úsmevom, ktorý rešpektuje tak seba, ako aj ostatných.
Stačia tri jednoduché zásady
Veľmi mi v celom snažení pomohli rady Carla Rogersa, priekopníka poradenstva a psychoterapie. Jeho odporúčania sa týkali zásad správania sa v pomáhajúcej profesii, ale sú skvelo využiteľné aj v „klasických“ vzťahoch.
Rogers vo svojom životopise napísal:
„V prvých rokoch svojej profesie som si kládol otázku: Ako môžem vyliečiť alebo zmeniť tohto človeka? Teraz by som to formuloval takto: Ako mám vytvoriť vzťah, ktorý by tento človek mohol využiť na svoj osobný rasť?“
Táto otázka sa mi stala mantrou. Kladiem ju často aj sama sebe, aby som so sebou vytvárala vzťah založený na “rastuplnosti”.
Spomínané Rogersove tri základné zásady správania sú prosté:
- Bezvýhradne pozitívny postoj: usilujte sa vždy vidieť v druhom to najlepšie.
- Empatické porozumnie: počúvajte ho pozorne, všetkými zmyslami.
- Kongruencia: buďte vierohodní, reálni a čestní, pravdiví k sebe.
Mám ešte jedno „zaklínadlo“ od T. Harva Ekera, ktoré má rýchly nástup účinnosti:
Položím vám otázku: objímali by ste sa s človekom, ktorý má ťažký prípad osýpok? Väčšina ľudí by povedala: “Nikdy, nechcem to predsa chytiť!”
- Prečítajte si: Neveríte, že ste dosť dobrý? Klamete sa!
Verte mi, negatívne myslenie je niečo ako osýpky na mozgu. Len namiesto svrbenia prichádza šomranie, namiesto škrabania sa nadávanie a namiesto horúčky frustrácia. Naozaj chcete byť v blízkosti takých ľudí?”
S istotou viem, že chcem byť takým človekom, ktorého túžia mať ľudia vo svojej blízkosti.
AK SA TI ČLÁNOK PÁČIL, ZDIEĽAJ HO S PRIATEĽMI ?
Janette Šimková
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie.
Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať. Navštívte môj blog www.lifekoucing.sk