Jeden z najväčších slovenských e-shopov, InterStore.sk, neskôr medzinárodnú sieť InterStore Group, dotiahol Alexander Gramblička z garáže až k 15-miliónovým ročným tržbám.
Sám vozil tovar zákazníkom. V čase zakladania e-shopu neovládal internet, a preto sa vcítil do kože jednoduchého, internetom nepodkutého nakupujúceho. O to bol citlivejší na svoje „dieťa“ a náročnejší na zamestnancov. Neraz bolo na chodbách počuť jeho zvýšený hlas.
Riaditeľ, ktorý sa presťahoval do chalúpky
V čase rozmachu firmy pracoval Gramblička 12 a viac hodín denne. Potom prišiel zlom. Prakticky zo dňa na deň opustil InterStore i stresujúcu Bratislavu. Našiel si „chalúpku“, odsťahoval sa na Kysuce a hľadal inšpiráciu. Po pár mesiacoch oddýchnutý, pokojnejší a usmiaty rozbieha nový projekt BigFoodBox. Alexander Gramblička radí slovenským šéfom, aby zjemnili. Sám ide príkladom.
Začiatok vašej podnikateľskej kariéry vyzerá ako splnenie sna. Stali ste sa aj Začínajúcim podnikateľom roka 2010. Ako hodnotíte tie časy?
Na jednej strane to bolo pekné, na druhej hektické. Pekné je to skoro vždy, keď človek robí niečo nové. Aj teraz som začal novú vec práve pre tie pekné pocity. Nečakal som, že InterStore narastie až do takých rozmerov. Skôr som myslel, že to bude taká klasická „garážovka“. Potom sa však začali nabaľovať nové produkty, bolo treba ďalších ľudí.
Hovorí sa o vás, že ste boli drsný šéf…
Je to asi preto, lebo som na každej pozícii vo firme pracoval. Prijímal som telefonické objednávky, vydával tovar, rozvážal som ho… Bola to moja firma, robil som to najlepšie, ako som vedel. Od ľudí som čakal výkony, lebo som vedel, čo sa na každej pozícii robiť dá, aj inak, aj lepšie.
Aký ste líder teraz?
Dovtedy som nikde nebol šéf a zrazu prišli ľudia a ja som bol aj vedúci, aj zamestnávateľ. Učil som sa a nebolo mi vždy úplne jasné, ako to funguje. Určite som spravil chyby, ale poučil som sa z nich. Dnes som pokojnejší, s nadhľadom, s úsmevom. Veci poviem, až keď treba. Kedysi som všetko hovoril hneď, čo nie je vždy najlepšie.
Našiel som si aj systém, ako sa dostať k ľuďom. Taký slovenský, chodíme na pivečko J. Vznikli medzi nami iné vzťahy a ľudia si nakoniec dokázali povedať dôležité veci.
Čo vás naučilo o vedení ľudí a spoločnosti viac – škola, knihy, príručky alebo život?
Mal som vtedy partiu kamarátov a známych, ktorí sú dnes úspešní ľudia, riešili vtedy rovnaké veci a o mnohých sme debatovali. Jeden dobrý známy mi povedal: „Ali, píš si, čo všetko robíš.“ Keď to videl, hneď mi ukázal, čo by som mal nechať robiť podriadeným a čomu sa ako šéf venovať. Bol to bývalý spolumajiteľ Azet.sk, Roman Dzamko, na ktorého rady som vtedy veľa dal a veľmi mi pomohol.
Keď ste začali riadiť jeden z najúspešnejších slovenských e-shopov, vedeli ste o internete veľmi málo.
Niekedy aj nevýhoda môže byť výhoda. Keďže som bol ako väčšina ľudí vtedy, bez skúseností s nakupovaním cez internet, tak sme to urobili jednoduché. Ako prvý sme zriadili telefónnu linku, kde si ľudia mohli objednať, ak si neboli istí, ako sa to robí na webe. V tom čase naše telefónne číslo 35 35 35 35 bolo asi známejšie ako značka InterStore.
Prečo ste sa tak prekvapivo rozhodli stiahnuť z InterStore Group?
Ťažko sa mi to dodnes vysvetľuje, ale v princípe sme dvaja spoločníci prišli do bodu, kedy sme mali rozdielny pohľad na budúcnosť firmy. Zhodli sme sa, že každý pôjde vlastným smerom. Ja som si povedal, že skúsim robiť niečo nové. A aj si trošku oddýchnuť a pozrieť sa na svet inými očami.
Aké bolo vaše najdrsnejšie rozhodnutie?
Ak mám spomenúť jedno konkrétne, tak to bola minútová výpoveď nemenovanej veľkej dopravnej spoločnosti. V najexponovanejšom predvianočnom období sme prakticky všetci v InterStore balili tovar. Vodič dopravnej spoločnosti ho však potom nahádzal ledabolo do auta, zrušil celodennú ťažkú prácu tímu, navyše časť tovaru sa rozbila. A tak som ihneď zrušil zmluvu s dopravcom.
Odchádzali ste s tým, že toho máte po krk a už nikdy to nebudete robiť?
Spojili sa dve-tri veci. Už som tam bol 7 rokov, prakticky od rána do večera. Preto som si najskôr oddýchol a až potom sa nadýchol k novým projektom. Neodchádzal som zo dňa na deň, ale zvážil som si možnosti. Paradoxne, hoci mám 41 rokov, nemám deti.
V InterStore som vychoval veľa „detí“, a doma žiadne. Takže to bol taký mix udalostí, pre ktoré som sa rozhodol dať si najskôr pauzu a potom niečo rozbehnúť. Veľmi mi pomohla priateľka Janka, ktorá v neľahkom rozhodnutí podporila.
Rozbiehate novú firmu, aká je?
Rodina a známi pracovali na Kysuciach v kartonážnej fabrike. Keby som to prebral ako šéf, znamenalo by to behať od rána do večera, tak som si hľadal v rámci fabriky svoj projekt. Prerábali mi niečo na dome, išiel som kúpiť menu do reštaurácie. A všetko sa mi to vylialo z obalov do igelitky a do celého auta.
Vtedy vznikol nápad na kartónový BigFoodBox, ktorý menu obaly upevní, nič sa z nich nevyleje a dá sa ľahko prenášať. Budúci švagor Marián mi dal priestor, za čo som mu vďačný.
BigFoodBox som si vytvoril ako samostatný projekt, som si sám sebe šéfom. Našiel som si tu vo výrobe šikovného odborníka, čo vie tie krabičky vymyslieť a poskladať.
Prečo ste sa zapojili do projektu Milka #zjemnišéfe?
Myslím si, že veľa ľudí na vedúcich miestach prejde podobným vývojom. Začínal som okolo tridsiatky, dnes mám po štyridsiatke a na veľa vecí sa pozerám inými očami. Za dôležité považujem niečo úplne iné ako kedysi. Aj som sa odsťahoval ďalej od nástrah veľkomesta. Tam som veľmi chcel, aj zvonka som cítil tlak, toto rob, niečo dokáž. Aj teraz tlak mám, ale sústreďujem sa na konkrétne veci.
Zmenil som sa smerom, ako hovorí projekt. Presťahoval som sa z Bratislavy na Kysuce, na prériu (ako to volám), a začal som žiť pomalšie, pokojnejšie.
Aké sú podľa vás najdôležitejšie vlastnosti šéfa?
Každý chce niečo dosiahnuť a dá sa to rôznymi spôsobmi. Mne vyhovuje porozprávať sa o problémoch, vysvetliť si ich.
Podľa mňa by mal šéf dokázať pochopiť druhého človeka, zistiť, prečo mu niečo nejde. Nie je cieľ pracovníka zničiť, „vymačkať“, ako sa hovorí.
Šéf si musí veci kontrolovať, ale hlavne musí vedieť nájsť dobrých ľudí na miesta okolo seba. Nie je reálne robiť všetko vo firme a robiť to dobre. Šéf musí byť „tam“, byť prítomný v práci, podieľať sa na rozhodnutiach, na dôležitých momentoch.
Vždy, keď vymyslíme novú krabičku, vždy keď sa prvýkrát robí alebo keď ju posielame, som pri tom. Potom môžem zdvihnúť telefón a zavolať zákazníkovi: práve sme ti naložili do boxy, ide to k tebe.
Prečo by mal drsný šéf zjemnieť? Čo tým môže získať?
Na jednej strane musí byť ako bútľavá vŕba, lebo tak sa dozvie o zamestnancoch viac. Možno tomu zamestnancovi stačí len niečo vysvetliť. Ale keď na neho tlačí šéf, tak človek sa snaží, ale nakoniec aj tak spraví chybu. A pritom len možno niečo nepochopil, alebo ho stačí posunúť na inú pozíciu a všetci budú spokojní.
Šéf, keď zjemní a pozrie sa na to inými očami, pohľadom zamestnanca, veľakrát zistí, že s ľuďmi, čo má, nedokáže ísť smerom, ktorý si predstavuje. Môže však spraviť pár výmen, prehodiť pracovníkov na iné pozície a začne to fungovať. Aj pre šéfa je príjemnejšie, keď otvorí dvere a všetci nestíchnu a nevyskočia do pozoru, ale pokračujú v práci.
Keď príde drsný šéf, všetci pracujú, ale keď zavrie dvere, pracovať prestanú.
- Chceš aj ty vyrozprávať svoj príbeh? Neváhaj nás kontaktovať!