O výhodách zdieľanej ekonomiky sa toho už popísalo veľa. Jej príchod ukázal ľudom, že majú v skutočnosti oveľa viac kapitálu a možností pracovať, ako si doteraz mysleli.
To v konečnom dôsledku znamená vyšší blahobyt a väčší výber pre spotrebiteľov, viac inovácií, väčšia diferenciácia služieb, intenzívnejšia špecializácia a teda aj efektivita na strane poskytovateľov.
Z pohľadu ekonómie predstavuje zdieľaná ekonomika priblíženie sa k svätému grálu ekonómov v podobe tzv. Paretovho optima.
To je stav, kedy sú uskutočnené všetky vzájomne výhodné výmeny a v spoločnosti neostal žiadny priestor pre zmenu, ktorá by aspoň jednému človeku pomohla a pritom nikomu neuškodila.
Pred príchodom zdieľanej ekonomiky sme si ani nedokázali predstaviť, že existuje také množstvo potenciálnych – avšak neuskutočnených – vzájomne výhodných výmen.
Tento článok však bude skôr zameraný na problémy regulácie. Veľká časť zdieľanej ekonomiky totižto zavítala do vysoko regulovaných odvetví (preprava, či ubytovanie). A to často bez toho, aby splnila všetky náležitosti verejnej regulácie. Vznikol tak problém a začali sa ozývať hlasy volajúce po zákaze platforiem zdieľanej ekonomiky.
To, čo nasleduje v tomto článku nie je právna analýza. Nebudeme skúmať, či naozaj niekto obchádza zákony alebo nie. Pozrieme sa skôr na systematické tendencie a dopady rôznych spôsobov tvorby regulácie.
Pôjde teda o ekonomickú analýzu. Pritom hneď na začiatku je dôležité zdôrazniť, že v skutočnosti nečelíme binárnej voľbe medzi verejnou reguláciu a neregulovaným prostredím. Existuje totiž aj tretia možnosť a tou je samoregulácia súkromných platforiem.
Následne v závere článku predstavíme konkrétny príklad fungovania verejnej regulácie v oblasti ubytovania na Slovensku a porovnáme ju s fungovaním samoregulujúcej sa platformy Airbnb.
Prvým rozdielom medzi verejnou reguláciou a samoreguláciou je v štruktúre podnetov, ktorým čelia ich tvorcovia. Ak chceme lepšie pochopiť vznik verejných regulácií, musíme v prvom rade opustiť predpoklad benevolentného tvorcu pravidiel a regulácii.
Tvorca verejnej regulácie pri sledovaní svojho záujmu môže totižto často podliehať tlakom záujmových skupín a vytvárať tak regulácie, ktoré budú na úkor všeobecného blahobytu a prospievať skôr úzkym záujmom.
Hlavným problémom je, že monopolné právo regulovať celé odvetvie je v rukách dočasných správcov, ktorí môžu náklady svojich rozhodnutí externalizovať na široké masy (napr. spotrebiteľov) a naopak výnosy vo forme renty internalizovať do rúk úzkych záujmových skupín (napr. etablovaní poskytovatelia služieb).
Pri samoregulácii súkromnými platformami je tomu presne naopak. Na rozdiel od dočasných správcov, sú tvorcovia súkromných regulácií vlastníkmi kapitálovej hodnoty platformy. Teda majú podnety prijímať pravidlá a regulácie, ktoré budú dlhodobo maximalizovať hodnotu ich platformy.
Tvorcovia súkromnej regulácie tak pri sledovaní svojho vlastného záujmu musia brať do úvahy záujem všetkých účastníkov platformy, t.j. poskytovateľov služieb a aj zákazníkov. Jediný spôsob, ako môžu vlastníci platformy dosahovať zisk, je vytvoriť také prostredie (pravidlá a regulácie), ktoré zabezpečí maximálny počet obchodov.
Od tvorcov súkromnej regulácie tak nemusíme očakávať nič iné, len že budú sledovať svoj vlastný záujem. V prípade verejnej regulácie je tomu presne naopak a prijatie regulácie zvyšujúcej blahobyt spoločnosti vyžaduje dobré úmysly na strane politikov a regulátorov.
Ak by sme aj predpokladali, že má regulátor tie najlepšie úmysly (teda si odmyslíme problém zlej štruktúry podnetov), ostáva problém s identifikovaním a vytvorením tej správnej regulácie. Teda ide o tzv. vedomostný problém.
Regulácie vytvárajú rôzne náklady a výnosy pre jednotlivé strany kontraktu. Dokonca jedna a tá istá regulácia môže pre jednu stranu prinášať viac nákladov ako výnosov a pre druhú viac výnosov ako nákladov.
Ako sa má verejný regulátor rozhodnúť, či takúto reguláciu prijať? Ak regulátor prijme prísne podmienky pre získanie licencie pre vstup do odvetvia (napr. každá hotelová izba musí mať klimatizáciu), vytvára vysoké náklady pre poskytovateľov.
Zároveň však poskytuje výnosy pre spotrebiteľov, ktorí sa dostanú ku kvalitnejšej službe (hosť si môže byť istý, že mu nikdy nebude na izbe teplo).
Verejná autorita tak čelí vedomostnému problému: kedy sú náklady prísnej regulácie pre poskytovateľov opodstatnené, lebo sú viac ako kompenzované výnosmi, ktoré prinášajú spotrebiteľom. A kedy je zasa opak pravdou.
Tvorcovia verejných regulácií však spravidla nedisponujú potrebnými vedomosťami konkrétneho miesta a času, ktoré by potrebovali na to, aby dokázali správne vyhodnotiť jednotlivé náklady a výnosy pre rôzne strany kontraktu.
Dočasný správca s monopolom na plošné regulácie platiace pre celú ekonomiku nedisponuje ani žiadnou spätnou väzbou, ktorá by mu pomohla ex post zistiť, či dodatočná regulácia priniesla čistý úžitok alebo stratu. Rovnako pri tomto monopolnom spôsobe tvorby regulácie neexistuje žiadny konkurenčný tlak, ktorý by pomohol odhaliť tie nesprávne regulácie.
Na druhej strane tvorca súkromnej regulácie nemá možnosť uvaliť jeho predstavy o správnom nastavení regulácií na všetkých účastníkov v ekonomike – na rozdiel od tvorcu verejnej regulácie.
Vlastník tak môže regulovať podmienky len na svojej vlastnej platforme. Vzniká preto priestor na konkurenciu decentralizovaných platforiem v oblasti tvorby súkromnej regulácie.
V zásade však súkromný tvorca regulácie sám o sebe nemá lepší prístup k vedomostiam (potrebných pre tvorbu správnej regulácie) ako verejný regulátor. Má však prístup k spätnej väzbe v podobe zisku a straty, resp. prílevu a odchodu zákazníkov a poskytovateľov služieb.
A zároveň je súčasťou procesu trhovej konkurencie, ktorá pomocou pokusu a omylu umožňuje generovať potrebné vedomosti dôležité pre vyhýbanie sa zlým postupom a imitovanie a rozvíjanie tých úspešných.
Na záver keby sme aj predpokladali, že verejná regulácia prekoná vyššie dva načrtnuté problémy, neznamená to ešte, že bude fungovať bez problémov.
Regulácie totiž zďaleka nie sú samo-sa-vynucujúce a vyžadujú aktívny prístup, či už zo strany kontrolórov, samotných regulovaných subjektov alebo ich zákazníkov. A tak sa stáva, že verejné regulácie často platia len de jure a de facto ich nikto nedodržiava.
Toto si však súkromní regulátori ako vlastníci platforiem nemôžu dovoliť. V rámci podnikateľského objavovania tak prišli s rôznymi mechanizmami, ktoré umožňujú radikálne zníženie transakčných nákladov vynucovania súkromných regulácií. Patria sem predovšetkým reputačné mechanizmy.
Reputačné mechanizmy umožňujú vzájomné online hodnotenie jednotlivých strán kontraktu. Zákazníci hodnotia ako boli spokojní so službou a poskytovatelia hodnotia ako boli spokojní so zákazníkom.
Takéto reputačné mechanizmy vytvárajú hneď dvojaký tlaky na správne správanie sa a zdržanie sa zneužitia informačnej prevahy. 1) Ex ante sú strany kontraktu motivované vyhľadávať a vstupovať do kontraktu len so stranou, ktorá má dobré hodnotenie a teda v minulosti sa správala podľa očakávaní. 2) Následne sú strany počas kontraktu motivované dodržiavať pravidla platformy a vyhýbať sa oportunistickému správaniu, keďže nechcú dostať ex post zlé hodnotenie.
Prejdime teraz od teórie k praxi. Pozrime sa ako vyzerá v Slovenskej republike, keď chce niekto splniť verejné regulácie v oblasti ubytovania, alebo sa naopak spoľahne na samoreguláciu súkromných platforiem.
V prípade, že chcete na Slovensku pravidelne prenajímať nehnuteľnosť, tak je potrebné mať živnostenské oprávnenie a oficiálne prihlásiť nehnuteľnosť na jej využívanie ako tzv. ubytovanie v súkromí. A tu sa začínajú problémy.
Ak chcete prenajímať stavbu, ktorá bola skolaudovaná len na súkromné využívanie, musíte požiadať stavebný úradu o zmenu v užívaní stavby. K žiadosti na príslušný stavebný úrad musíte priložiť príslušné dokumenty (kolaudačné rozhodnutie, nákres stavby, list vlastníctva a kópia z katastrálnej mapy).
Následne bude potrebná osobná kontrola hasiacich prístrojov a dodržania hygienických noriem úradom verejného zdravotníctva. Ak sú všetky dokumenty v poriadku, pristúpi sa k rekolaudácii spojenej s osobnou kontrolou príslušného stavebného úradu. Celé to môže trvať až 60 dní.
Prvú tretinu byrokratického kúpeľa máte za sebou. Čo ďalej? Musíte sa podrobne zoznámiť s vyhláškou Ministerstva hospodárstva, ktorou sa upravuje kategorizácia ubytovacích zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried. Prenajímateľ je totižto zodpovedný za túto kategorizáciu a zaradenie do triedy jeho ubytovacieho zariadenia.
Po tom, ako zabezpečí všetky hygienické požiadavky na vnútorné prostredie, priestorové usporiadanie a funkčné členenie, vybavenie a prevádzku ubytovacích zariadení (počet vešiakov v skrini, pohár na stole v každej miestnosti atď.), musí vypracovať prevádzkový poriadok a predložiť ho príslušnému Regionálnemu úradu na schválenie.
Tento proces môže taktiež trvať až 60 dní. Dostávame sa do finále, teraz už môžete nahlásiť svoju činnosť správcovi dane za ubytovanie, ktorým je obec alebo mesto, v ktorom poskytujete služby. Celý proces plnenia regulácií a schvaľovania tak môže trvať až okolo pol roka a stáť stovky eur.
Existuje však aj alternatívne riešenie voči tejto regulačnej tortúre. Spomínaný Airbnb prišiel s vlastnými mechanizmami a pravidlami, ktorými sa snaží zabezpečiť kvalitu služieb poskytovaných na jeho platforme a zároveň neodradiť hostiteľov zložitou reguláciou.
Stačil na to spomínaný je reputačný mechanizmus s možnosťou zanechať písomne spätnú väzbu. To prinieslo tlak na dobré správanie sa na oboch stranách kontraktu. Druhým mechanizmom na zvyšovanie dôvery je dizajn prvého kontaktu medzi hostiteľom a zákazníkom.
Ten je navrhnutý tak, aby zákazník o sebe prezradil tie najdôležitejšie veci (s kým cestuje, prečo cestuje a prečo si vybral práve toto ubytovanie) v primeranom rozsahu. Toto sa ukázalo ako kľúčové pri vytváraní dôvery.
Airbnb experimentoval s rôznymi nastaveniami prvého kontaktu. Ak však zákazník prezradil o sebe príliš málo, alebo naopak prezradil až veľké množstvo detailov zo svojho života, tak to hostiteľov často odradilo.
Nie je tak pravda, že čelíme len možnosti medzi ťažkopádnou verejnou reguláciou a neregulovaným, nebezpečným prostredím. Existuje aj tretia alternatíva a tou sú samoregulačné platformy so súkromnými mechanizmami na ochranu spotrebiteľa a zabezpečovanie kvalitnej služby.
Akýkoľvek návrh na zakazovanie služieb zdieľanej ekonomiky by tak mal brať do úvahy tento fakt. Zdieľaná ekonomika verejné regulácie neobchádza, ona ich nahrádza.
AK SA TI ČLÁNOK PÁČIL, ZDIEĽAJ HO S PRIATEĽMI ?
- Autor: Róbert Chovanculiak
- Zdroj: www.iness.sk