Regulačná politika ako turecký bazár

Význam tejto správy pre slovenskú ekonomiku je však oveľa hlbší, o čom svedčí aj to, že po prvý krát od čias Radičovej vlády sa (naoko?) zatriasla stolička pod Jozefom Holjenčíkom, dosiaľ neobmedzeným panovníkom slovenskej energetiky. Ten vládne sektoru už celú dekádu.

Nechajme bokom osobu predsedu ÚRSO a zároveň predsedu Regulačnej rady , vďaka čomu je odvolacím orgánom sám sebe, čo je aj na Slovensku unikátne postavenie. Podstatnejšie na tejto aférke je to, že definitívne v plnej kráse odhalila to, čo všetci zainteresovaní dávno vedia. Že energetická regulačná politika na Slovensku funguje ako turecký bazár.

Krátky úvod do situácie pre nezainteresovaných. Od začiatku roka sa zmenili ceny za distribúciu elektriny, alebo inak „za drôty“, ktorá je spolu s dodávkou (tj. samotnou komoditou, „elektrinou“) jednou z dvoch kľúčových zložiek koncovej ceny elektriny. Na tom by ešte nebolo nič zlé, práve naopak.

Trh s elektrinou sa už niekoľko rokov výrazne mení. Kvantitatívna zložka, teda komodita, sa stáva stále lacnejšou, vďaka nástupu dotovaných zdrojov, ktoré zrazili trhové ceny konvenčných zdrojov.

Naopak kvalitatívna zložka, teda kde, kedy a aká elektrina bude dodaná, sa stáva čoraz nákladnejšou, najmä vďaka väčším a menej predvídateľným výkyvom výroby z obnoviteľných zdrojov. Elektrický istič na vašom dome je istou formou dohody, ktorá hovorí, že požadované množstvo elektriny môžete odobrať hocikedy si zmyslíte.

Avšak možnosť hocikedy zapnúť cirkulárku a k tomu ešte zváračku je služba, ktorú musí niekto zaplatiť. Druhou alternatívou je vzdať sa jej, veď nakoniec dnes už aj na dedinách skôr v zásuvkách nájdeme tablety, než mašiny s 4kW príkonom.

Táto zmena (spotrebiteľských preferencií, aj výroby) sa však neudiala počas tohto Silvestra, ale deje sa už niekoľko rokov. Preto skoková zmena tarifov, ktorá pre mnohých znamenala zvýšenie poplatkov o stovky, až tisíce percent, je ťažko pochopiteľná. Ešte menej pochopiteľné je, ako rýchlo nezávislé ÚRSO zmenilo svoj názor po tom, čo bolo vyhrešené od vlády.

Vysvetlenia sú možné len dve, môžu sa aj skombinovať. Po prvé, ÚRSO nie je nezávislé a regulačná politika je vykonávaná podľa želaní vlády (ktorá svoje úspechy v oblasti cien energií neváha vešať aj na bilboardy).

Po druhé, ÚRSO cenovú reguláciu vykonáva štýlom bazárového handrkovania a nové ceny za distribúciu jednoducho vytiahne z brucha, tak ako tie predošlé.

Nedá sa dostatočne zdôrazniť, ako dôležitý je cenový mechanizmus pre efektívne fungovanie trhov. Jeho (ne)prítomnosť oddeľuje chudobu a úpadok od bohatstva a prosperity. Cenový mechanizmus vyhral studenú vojnu. Regulačná politika nikdy nemôže byť dokonalá náhrada.

No regulátor by sa na ten trh mal aspoň hrať. Byť nezávislý a počúvať najmä obchodujúce strany – teda výrobcov, distribútorov, dodávateľov a odberateľov. S nimi hľadať najlepšie riešenia. Byť transparentný, aby bolo jasné, že zopár jedincov s obrovskou mocou si neprihrieva vlastné vrecká, napríklad cez konzultačné firmičky.

Byť konzistentný a predikovateľný, aby nám to zvečera do rána nepadali z neba G-komponenty, či totálne prekopané distribučné tarify. Samozrejme, akonáhle pominie dôvod na reguláciu (ako napríklad v prípade dodávok, kde existuje momentálne trh zhruba 20 dodávateľov), tak nechať cenotvorbu na trh. Moc regulátora by sa mala s rozvíjaním trhu zmenšovať, nie naopak.

Na Slovensku nemáme v energetike doslova nič z toho. Tratiť na tom budeme všetci. Veď už dnes je slovenská ekonomika zaťažená jednými z najvyšších koncových cien pre firmy v EÚ.

AK SA TI ČLÁNOK PÁČIL, ZDIEĽAJ HO S PRIATEĽMI ?