Nepodmienený príjem – revolúciu nečakajme

Fínsky pokus nie je nič revolučné. Vzhľadom k vysokej cenovej hladine nie je Fín s 560 eurami o moc bohatší, ako Slovák so štandardnou sociálnou dávkou 180 eur (hmotná núdza, príspevok na bývanie a aktivačný príspevok).

• Prečítajte si: Regulačná politika ako turecký bazár

Dávka predstavuje zhruba polovicu bežnej minimálnej mzdy. Naviac aj slovenská dávka je čiastočne „nepodmienená“ – nezamestnaní ju (postupne znižovanú) dostávajú aj rok po nájdení si zamestnania.

To nič nemení na závažnosti témy. Veď len pred pár mesiacmi zase Švajčiari (pomerne jednoznačne) odmietli návrh na oveľa vyšší nepodmienený príjem.

Dajme teraz bokom marxistické argumenty o „platovom otroctve“, ktorých logika pri zúfalom nedostatku ekonomického myslenia nakoniec končí ukrajinskými, čínskymi, či kórejskými hladomormi. Spektrum zástancov nepodmieneného príjmu je oveľa širšie.

Nájdeme tam aj jednu z ikon voľného trhu Miltona Friedmana, súčasníka Michaela Mungera, a flirtujú s ním aj ekonomický inštitút CATO, či britský Adam Smith Institute. Nakoniec, aj odvodový bonus Richarda Sulíka je s prižmúrením oka formou nepodmieneného príjmu.

Ich argumentom sú úspory – nahradenie byrokratického zlepenca dávok oveľa priamočiarejšou, predikovateľnejšou a lacnejšou formou vyplácania. Zároveň by malo prísť ku zlepšeniu motivácií nezamestnaných.

Znížilo by sa marginálne zdanenie disponibilného príjmu, kvôli ktorému zamestnanie sa znamená niekedy reálne nižší príjem, než aký pôvodne plynul z dávok (na Slovensku však nie).

V tejto argumentácii je ale jeden zásadný problém – ignorujú realitu tvorby politiky v demokratickom systéme. Možnosť prerozdeľovať je základným kameňom moci každého politika. Sotva by sa jej vzdal po zavedení nepodmieneného príjmu.

Skôr alebo neskôr by sa na nepodmienený príjem opäť začalo nabaľovať nové klbko príplatkov, doplatkov, príspevkov, dávok – a na konci dňa by sme mali nazad prekombinovaný svet dávok, ku ktorému by ekonomika naviac niesla na chrbte novú kovadlinu v podobe nepodmieneného príjmu.

Toľko spomínané šetrenie pri zjednodušení systému by ani nebolo tak dramatické – prevádzka Sociálnej poisťovne a úradov práce stojí na Slovensku zhruba 250 miliónov ročne. Nie zanedbateľná čiastka, ale pri viac ako 32 miliardovej verejnej správe sa s tým žiadna revolúcia nedá urobiť.

Uvidíme, ako experiment vo Fínsku dopadne. Neverím totiž na zlepšenie motivácií ľudí nepodmieneným príjmom. Rozsiahly sociálny systém v západných štátoch viedol skôr k väčšej pasivite dotknutých ľudí a k mentalite nárokovateľnosti. Príbehy úspešných ľudí sú len veľmi zriedkavo životopismi rentiérov od kolísky.

Pohrajme sa trocha s číslami a vypočítajme fiškálny náklad na štyri rôzne modely nepodmieneného príjmu pre slovenskú realitu s dvoma dimenziami. Prvou dimenziou je výška dávky. Jeden scenár je s alternatívou „fínskeho“ modelu, kde dávka tvorí 25% priemernej mzdy v krajine (pre rok 2015).

Slovenská verzia by tak mala hodnotu zhruba 220 eur. Niekedy sa však hovorí o podstatne vyšších sumách – takých, ktoré by umožnili „odpútanie“ od mzdy a úroveň aspoň nižšej strednej triedy. Stanovme si takú sumu na 500 eur.

Druhou dimenziu je súbeh s inými dávkami. Môžeme povedať, že nedpomienený príjem bude len nadstavbou nad súčasný sociálny systém. Alebo môžeme povedať, že to bude jediná dávka v systéme – žiadne materské, dôchodky, podpora v nezamestnanosti.

V takom prípade musíme odrátať náklady na súčasný sociálny systém, čo je na Slovensku zhruba 8,8 miliardy eur. Nepodmienený príjem by dostalo všetkých 5,4 milióna obyvateľov raz mesačne.

Výdavky verejnej správy v roku 2016 boli 32,2 miliardy eur. Najštedrejší variant by si tak vyžiadal zdvojnásobenie veľkosti verejnej správy, čo by znamenalo zhruba 100% zdanenie. 500-eurový nepodmienený príjem by znamenal zhruba 90% daňovo-odvodové zaťaženie, aj keby to bola len jediná dávka.

Nadstavbová dávka 220 eur by priniesla zhruba 50% nárast daní a odvodov (pre zjednodušenie nerátajme s nárastom dlhu, to by aj tak dlho nefungovalo). Zamestnanci by tak prišli zhruba o 75% svojej superhrubej mzdy, firmy by platili zhruba 33% daň zo zisku, základná DPH by bola 40% a za liter nafty by sme dali zhruba dve eurá.

Najrealistickejšie vyzerá jediná, 220 eurová dávka. Na jej dosiahnutie by napríklad „len“ stačilo zaviesť 40% DPH, alebo 45% firemnú daň (na chvíľu sa tvárme, že by sme okamžite neutekali nakupovať do Česka, ani by neutiekli všetky firmy).

Zároveň by to však znamenalo, že napríklad dôchodcovia, alebo invalidi by mali len 220 eur mesačne a nič viac. Ak chcete ešte počítať, vyraďme z príjemcov deti do 15 rokov. Ostane nám 4,67 milióna príjemcov. Tabuľka potom vyzerá nasledovne:

Aj tá najmenej štedrá verzia by znamenala 39% korporátnu daň, alebo 33% DPH. A v tomto svete by bolo 220 eur jediným mesačným príjmom nielen pre dôchodcu, ale napríklad aj slobodnú mamičku…

Myšlienku nepodmieneného príjmu však netreba spláchnuť, ale skúsiť z nej povyberať to najlepšie. Sociálny systém potrebuje zmeny. Nezamestnaní by mali mať možnosť privyrobiť si a udržať kontakt s trhom práce.

Aj súbeh dávok a mzdy je rozumný, pretože skok z dávok na mzdu môže byť skutočne demotivačný. Zásluhovosť štátneho penzijného systému budúcich dôchodcov oberá o peniaze počas pracovného života a nepodmienený „dôchodcovský“ príjem je rozumná náhrada.

Na konci sa dostaneme ku kľúčovej ideologickej otázke: je sociálny systém pre pomoc najslabším, alebo by sa v ňom mal automaticky nachádzať každý jeden človek?

• Prečítajte si: Politika trhu práce zvyšuje nezamestnanosť

Ak chcete to prvé, tak nemôžete len prekladať peniaze z ľavého vrecka do pravého, musí v istom momente prísť k testovaniu príjmov a majetku. Ak to druhé, nepodmienený príjem môže byť pre vás. Vtedy sa ale bojím, že nebude trampolínou, ale klietkou.

AK SA TI ČLÁNOK PÁČIL, ZDIEĽAJ HO S PRIATEĽMI ?