Termín talianskeho referenda o zmenách v tamojšej ústave sa blíži. Ak v ňom súčasný premiér Matteo Renzi prehrá, politická nestabilita sa môže stať v krajine “novým normálom”. Pre eurozónu ako celok, by to však pravdepodobne vážnejšie problémy spôsobiť nemalo. Je tu totiž všemocná ECB.
Ak M. Renzi prehrá, dôjde k tomu v tom najhoršom čase. Problémy s nesplácanými úvermi, ktoré trápia tamojší bankový sektor, totiž ešte stále nie sú vyriešené a je stále viac pravdepodobnejšie, že Taliansko nesplní ani svoj tohtoročný a ani budúcoročný plán ekonomického rastu a zníženia deficitu verejných financií.
Percento “zlých” bankových úverov na celkovom objeme bankových pohľadávok je vo Veľkej Británii na úrovni 1,5 percenta. Vo Francúzsku je to rovných päť percent, no v Taliansku hrozivých 18 percent. Celkovo objem nesplácaných úverov dosahuje 400 miliárd eur, čo je rovné 20 percentám talianskeho HDP.
Čísla sú hrozivé, no situácia podľa môjho názoru nie je neriešiteľná. Len desať percent zo sumy zlých úverov totiž predstavuje bezprostredné riziko. To čo teda k riešeniu chýba, je politická vôľa konať.
Pozrime sa však hlbšie. Podľa môjho názoru prestavujú talianske banky brvno, cez ktoré nevidíme les. Hlavným problémom tamojšej ekonomiky je totiž chýbajúci ekonomický rast. Od globálnej finančnej krízy si prešlo Taliansko tromi recesiami.
Krajina sa už minulý rok už začala spamätávať, od predkrízovej úrovne HDP ju však ešte stále delí zhruba desať percent HDP.
V krátko a strednodobom horizonte sa nádej na zlepšenie nerysuje. Navyše, pri pohľade viac do minulosti vidíme, že situácia s ekonomickým rastom je ešte horšia. Za posledných 15 rokov sa ekonomický výkon v stálych cenách vôbec nezlepšil. Znamená to, že 15 rokov predstavuje rast HDP rovnú nulu.
Dôvodom je úpadok hlavným ťahúňov talianskej ekonomiky. Takzvané Mady in Italy, inými slovami domáci spracovateľský priemysel, reprezentujúci zhruba 20 percent hrubej pridanej hodnoty krajiny, vysiela varovné signály.
Rast cien (PMI) sa v ňom v auguste po prvý krát za rok a pol prepadol do záporného teritória. Naznačuje to, že firmy pravdepodobne v nasledujúcom polroku nebudú chcieť investovať, ale skôr naopak, budú sa snažiť zbavovať svojich aktív.
Klesajúca spotrebiteľská dôvera, panujúca od začiatku roka, je ďalším negatívnym signálom.
Len export zatiaľ zostáva so svojim rastom svetlou výnimkou. Otázkou je však na ako dlho. V druhom kvartáli vzrástol vývoz, v porovnaní s predchádzajúcim štvrťrokom, o 2,4 percenta.
Dôvodom je najmä slabšie euro. Ku koncu roka však dôjde i tu pravdepodobne k spomaleniu. Taliansky export je totiž naviazaný na rozvíjajúce sa trhy, ktoré aktuálne spomaľujú.
Za týchto okolností sa mení cieľ vlády dosiahnuť tento rok rast HDP 1,2 percenta len na zbožné želanie. Na konci druhého kvartálu rástlo talianske hospodárstvo len o 0,7 percenta, ku koncu roka by to mohlo byť ledva 0,8 percenta. Je to blízko tempu rastu z minulého roka.
Prehra súčasného predsedu vlády M. Renziho by znamenala pre ekonomiku ďalšiu ranu. Odsunula by ešte viac do úzadia potrebné reformy, došlo by k rastu ceny talianskych vládnych dlhopisov a viedlo by to k špekuláciám s finančnými aktívami naviazanými na taliansku ekonomiku.
- Prečítajte si: Keď ľudstvo ohlúplo
Nie je však veľmi pravdepodobné, že by talianska kríza mohla pre eurozónu predstavovať nejakú vážnejšiu hrozbu. Trhy totiž vedia, že ak by to bolo naozaj nevyhnutné, je tu stále ECB, ktorá môže intervenovať v prospech talianskej ekonomiky novým kolom TLTRO.
V najhoršom prípade, ktorý je však veľmi málo pravdepodobný, môže spustiť aj program OMT. Vďaka sile Európskej centrálnej banky je nie je teda kríza na európskom dlhopisovom trhu veľmi pravdepodobná.
AK SA TI ČLÁNOK PÁČIL, ZDIEĽAJ HO S PRIATEĽMI ?
- Autor článku: Christopher Dembik, hlavný ekonóm Saxo Bank
- Zdroj: Saxo Bank