V kontexte predstavenej teórie úroku, v ktorej je úrok hodnotovým spreadom výmeny existujúcich úspor jedného subjektu za ešte len vznikajúce úspory druhého subjektu, je nutné konštatovať, že viaceré tvrdenia Misesa a jeho stúpencov o rôznych monetárnych fenoménoch nie sú správne; to platí i na tvrdenia v knihe Juraja Karpiša, ktorý dané názory prezentuje.
V tomto článku poukážem na problémy misesovského popisu toho, akým spôsobom získavajú peniaze svoj monetárny status – na problémy koncepcie regresného teorému a poukážem na chybné tvrdenia o peňažnej zásobe.
V článku zároveň ponúknem opravu teorému, z ktorej sa bude dať implikovať i oprava tvrdení o peňažnej zásobe. Nakoniec si ukážeme ako a prečo boli a z určitej časti aj dnes stále sú drahé kovy základnými optimálnymi peniazmi.
Problémy spojené s koncepciou Regresného teorému
Mises pri vysvetľovaní vzniku peňazí a používania výmenného prostriedku v nepriamej výmene, aplikuje argumentáciu založenú na koncepcii tzv. Regresného teorému.
Tá v princípe hovorí, že subjekty anticipujú kúpnu silu výmenného prostriedku v budúcnosti a preto ho akceptujú dnes. Uvedený proces stopuje Mises spätne.
Ide teda o proces, kedy anticipujeme budúcu kúpnu silu výmenného prostriedku, ktorá určuje kúpnu silu dnes v čase „t“, potom sa musíme pohnúť v čase späť, k času „t – 1“, kde uplatňuje rovnakú logiku. To znamená, že v čase „t – 1“ určoval kúpnu silu predpoklad o jeho kúpnej sile niekedy v čase „t“.
A takto spätne až do stavu, kedy je výmenný prostriedok používaný len priemyselne.
Mises a jeho nasledovníci tvrdia, že v spojení s Mengerovou teóriou vzniku peňazí, ukazuje Mises teóriu peňazí založenú na subjektivizme a individualizme a regresne stopuje monetárny status komoditného výmenného prostriedku až do situácie, kedy nebol používaný na výmenu a mal cenu odvodenú od svojho priemyselného, resp. iného použitia, kedy aplikujú subjektívnu teóriu hodnoty.
Tým vysvetľujú nadobudnutie monetárneho statusu výmenného prostriedku. Teória obstojí voči jej kritike v zmysle regresie ad infinitum, či voči kritike toho, že ide o historickú metódu.
Kritiku tejto koncepcie v tomto článku realizujem inak a to vo dvoch rovinách. Prvá je, že Mises chtiac-nechtiac musí predpokladať anticipáciu kúpnej sily výmenného prostriedku na základe odvodzovania jeho ceny (kúpnej sily) z minulosti, pričom nevysvetľuje ako je odvodená.
Druhá je, že teorém tak, ako je interpretovaný, stojí pred empirickým problémom časového horizontu v akom subjekt anticipuje jeho kúpnu silu smerom do budúcnosti, na základe čoho ho používa v súčasnosti.
Prvá rovina je problematická preto, lebo Mises odvodzuje kúpnu silu výmenného prostriedku z hľadiska jeho ceny – kúpnej sily, t.j. výmenného pomeru voči iným komoditám. Mises v Human Action píše:
… But if knowledge about money´s purchasing power were to fade away, the process of developing indirect exchange and media of exchange would have to anew. …
… Neither a buyer nor a seller could judge the value of a monetary unit if he had no information about its exchange value – its purchasing power – in the immediate past. …
… Today´s money relation, as it is shaped on the ground of yesterday´s purchasing power, determines today´s purchasing power. “
Mises síce predpokladá odvodzovanie jeho kúpnej sily voči budúcnosti, ale aj na základe toho, akú mal cenu v minulosti. To je však problematické. Je to možné vidieť vtedy, ak sa pri regresii dostaneme až do stavu, kedy má výmenný prostriedok len cenu odvodenú od jeho priemyselného využitia.
Z definície tak nemôže mať cenu odvodenú od svojej výmennej schopnosti. Buď je totižto cena odvodená od priemyselného využitia alebo je v ponímaní Misesa odvodená aj od kúpnej sily. Treba si uvedomiť, že Mises tvrdí, že cena je odvodená v určitom momente len od priemyselného využitia.
Ako sa však potom odvodí charakter výmenného prostriedku v kontexte jeho kúpnej sily? To je predsa možné zrealizovať len na základe zmeny hodnotového zaradenia danej komodity na preferenčnej škále subjektu.
Komodita je dopytovaná pre výmenné účely z hľadiska jej výmennej schopnosti, nie toho, že bola používaná na priemyselné použitie. Ak je teda komodite pripísaná vlastnosť kúpnej sily, tak sa zmení nielen jej hodnotový charakter, ale zmení sa aj charakter jej ceny.
Cena pre subjekt môže psychologicky vyjadrovať akoby o jednu hodnotovú vlastnosť viac. Logicky však cena potom vyjadruje iný charakter komodity, nie jej priemyselný. Nepôjde teda o jednu vlastnosť naviac. Pôjde o nový statok, monetárny statok M, ktorý má iný charakter.
Je to už úplne nová cena, ktorá nemá s tou predtým (priemyselnou) nič spoločné. Nevyhnutne. A to práve z dôvodu úplne novej hodnotovej vlastnosti danej komodity. Inými slovami sa Mises musí opätovne dostať len do stavu, kedy je komodita dopytovaná stále pre jej vlastnosť kúpnej sily, ktorú však chce vysvetliť.
Mises si môže danú argumentáciu dovoliť. O všeobecnom výmennom prostriedku uvažuje aj v objektívnych reláciách (tzv. objective exchange – value of money; viď napr. v Theory of Money and Credit).
Peniaze nezodpovedajú čisto subjektívnemu ohodnocovaniu, ale majú aj svoju objektívnu výmennú hodnotu. Misesovci vidia pre dané tvrdenie dôvod v tom, že peniaze nie sú nikdy spotrebovávané, pričom subjektívna a objektívna hodnota peňazí vzájomne splýva.
Podobný druh objektivizmu sme už kritizovali u Feketeho v kontexte jeho vyjadrení o zlate. Objektívna „pamäť“ spojená s výmenným prostriedkom je nevyhnutná i pre Misesa. Mises o tom napr. v jeho Theory of Money and Credit píše:
Čitateľ by sa mohol zároveň nad objektivizáciou hodnoty výmenného prostriedku pozastaviť a vysloviť i podozrenie, prečo majú mať peniaze (výmenný prostriedok) špeciálny status – objektívny i subjektívny. Prečo sú jedinou výnimkou z celej teórie o subjektívnej (intersubjektívnej) hodnote?
Je to skutočne preto, lebo nie sú spotrebovávan, ale používané len na samotné ohodnocovanie výmeny statkov A,B, C, … X? Je nevyhnutné, aby mali svoju objektívnu hodnotu? Samotný Mises ponúka vo svojej Theory of Money and Credit takéto vysvetlenie:
Je nutné konštatovať, že práve pre tieto tvrdenia Misesov regresný teorém „funguje“. Funguje len za predpokladu, že pripisujeme peniazom objektívne vlastnosti.
Druhá možnosť by bola psychologizovať celý proces; a to v tom zmysle, že subjekt sa psychologicky inšpiruje priemyselnou hodnotou komodity, ktorý využije pre jej ohodnotenie ako potenciálneho výmenného prostriedku.
Tým by sme však vysvetleniu odobrali logický charakter a nadobudol by len neurčitý empirický charakter. Z hľadiska samotného regresného teorému tento objektivistický (mini) progre-regre-sivizmus postupného odvodzovania budúcej hodnoty cez súčasnosť, pri akomsi psychologickom vnímaní minulosti nepomôže.
Stavia totiž teóriu ešte pred druhý bod tu uvedenej kritiky. Pred empirický argument, kedy je nutné rozhodnúť o relevantnosti rozsahu času daného vnímania kúpnej sily a to smerom do budúcnosti i do minulosti.
Sú to mesiace, dni, hodiny, minúty, sekundy, milisekundy, na základe čoho je časovo nutné odvodzovať kúpnu silu výmenného prostriedku? Tu len upozorňujem na iné Misesove tvrdenia o minulosti v kontexte ostatných statkov:
Ako je vidno, minulosť je pre Misesa pri iných statkoch navždy stratená. Dôležité je to, čo bude. (Mini) progre-regre-sivizmus vývoja hodnotových pohybov výmenného prostriedku by mal byť z tohto hľadiska neudržateľný aj pre samotného Misesa, s čím však teda Mises nemá problém, lebo vyhlasuje o peniazoch objektivistické tvrdenia.
Stále však tým pádom nedokáže vysvetliť ako a prečo, sa zmení vnímanie priemyselného statku M na monetárny statok M´. Udržať Misesove tvrdenia vyžaduje zároveň predpokladať podmienku prenosu hodnoty v čase, resp. uvažovať o tomto procese za podmienky ceteris paribus.
Inak nevieme už ani len v náznaku odpovedať na otázku problému vzniku peňazí a tým pádom ani toho, ako dosahujú svoju kúpnu silu. Avšak ak dané predpoklady uplatníme, nie sú zas v súlade s inými časťami rakúskej teórie o subjektívnej hodnote. Inými slovami máme v teórii dieru, resp. je nutné uplatniť výnimku z logického uvažovania.
Je teda teorém nezmyselným vysvetlením vzniku peňazí? Intuícia napovedá, že nie. Problém, ktorý je však nutné vyriešiť v kontexte teorému je to, čo sa udialo smerom do budúcnosti v čase, keď sa akoby „zlomilo“ vnímanie priemyselného statku M a vytvoril sa z neho monetárny statok M´.
Zatiaľ len ukážeme, čo Mises (implicitne) ponúka v rámci svojej mini-progre-regre-sivistickej teorému. Ponúka, že subjekt realizuje anticipáciu kúpnej sily výmenného prostriedku k jemu najbližšej výmene. Možno sa to pre čitateľa nezdá veľa, ale pomôže nám to riešiť empirický problém relevantného času.
Individualizmom. Pre jedného môže ísť o minútu, pre iného o týždeň, pre ďalšieho o mesiac a niekto realizuje svoje ekonomické aktivity v kontexte roka a viac. Je teda po probléme? Nie celkom.
V budúcnosti sa môže uskutočniť na jednej strane priama peňažná výmena – statok A vymeníme za statok B v konkrétnom partikulárnom čase „t+1“. Avšak smerom k času t+1 sa môže uskutočniť i iný druh výmeny. A to úverovej výmeny.
V čase „t“ vymení subjekt úspory, pričom druhá časť výmeny zo strany druhého subjektu sa uskutoční až v čase „t+n“, pričom v čase medzi „t“ a „t+n“, je realizovaný ďalší ekonomický proces smerujúci k výsledku výmeny v čase „t+n“. A ako sme si ukázali v predchádzajúcom článku, je to práve úrok, ktorý je ohodnotením tohto „druhu“ výmeny.
Aplikovaním individualizmu a zároveň úverovej výmeny dosiahneme flexibilnú mieru použitia časových možností anticipácie kúpnej sily výmenného prostriedku. Časové hľadisko tu môže byť v princípe akékoľvek a závisí od toho, v akom časovom meradle posudzujú jednotlivé subjekty charakter aktuálnej výmeny a charakter výmeny na báze úroku.
Čím kratšia výmena, tým je hodnotový spread (úrok) úverovej výmeny bližšie k nule a hovoríme o priamej peňažnej výmene (subjekty neuplatňujú hodnotový spread v podobe úroku).
Čím dlhšie obdobie, tým sa hodnotový spread rozširuje a vytvára priestor pre monetárne stanovenie úroku. Pozorný čitateľ si môže všimnúť, že nestanovujeme, od kedy ide o priamu peňažnú výmenu a od kedy už o úverovú peňažnú výmenu.
Stále sme na úrovni výmeny, pričom časové hľadisko a hľadisko aplikácie úroku do výmeny posudzujú aktéri, ktorí k nej buď pridávajú hodnotový spread vo forme úroku alebo je pre nich bezvýznamný.
Tvrdím preto, že pre udržanie platnosti regresného teorému je nutné do danej teórie zakomponovať i teóriu úroku, ako ohodnotenia výmeny na dlhšie časové obdobie.
Je ale nutné pripomenúť, že nemôžeme aplikovať teóriu úroku misesovho druhu (založenú na teórii časových preferencií), ale teóriu úroku založenú na nami popisovanej „výmene úspor jedného za ešte len vznikajúce úspory druhého“, resp. v kontexte Feketeho pojmov „výmeny úspor dnes za príjem v budúcnosti“.
Poďme však ešte predtým poukázať na ďalší problém v misesovskej argumentácií a to vzhľadom na jej veľmi blízky súvis s problematikou kúpnej sily výmenného prostriedku – problém rastúcej monetárnej zásoby (množstva peňazí).
Problém rastúcej monetárnej zásoby
Mises a jeho nasledovníci tvrdia, že akýkoľvek rast monetárnej zásoby deformuje produkčný systém a neexistuje nič také ako „normálna“, či „optimálna“ miera expanzie peňažnej zásoby.
Akákoľvek zmena v monetárnej zásobe, nech už za ňu považujeme čokoľvek, musí nevyhnutne spôsobovať prerozdeľovanie statkov v ekonomike a zmeny v cenovej hladine statkov. Z tvrdení vyplýva, že aj zlato i striebro nezodpovedajú tomuto ideálu, len sa k nemu približujú, vzhľadom na to, že ich zásoba rovnako nie je rigidná.
Danému ideálu rigidity však dnes zodpovedá nový fenomén s názvom Bitcoin, resp. aj iné kryptosystémy. Mises k rastu peňažnej zásoby napr. píše:
Je jasné, že ak uvažujeme v zmysle objektivizácie ohodnocovania peňazí, musí z definície akékoľvek navýšenie monetárnej zásoby spôsobovať následne zmeny spôsobu ohodnocovania výmeny zo strany subjektov.
Čitateľ si to môže opätovne predstaviť tak, že objektívne nadobudnutá hodnotová vlastnosť peňažnej jednotky je určujúca pre ohodnocovanie výmenného potenciálu novovznikajúcich statkov.
Ohodnocovanie statkov zo strany subjektu je určované na základe akoby konštanty. Na ohodnocovanie statkov má potom vplyv nielen subjekt v zmysle jeho hodnotových preferencií, ale i samotná konštanta, ktorou sú statky ohodnocované. V teórii je však potom „diera“.
Problematické sa mi javí aj samotné vyvodzovanie zmien monetárnej bázy voči ohodnocovaniu statkov. V prípade, že si uvedomíme, že v čase „t+1“ sa z definície musí jednať o iný druh statkov, tie musia mať prirodzene iné ceny.
Ide už o nové statky, ktoré získavajú svoju hodnotu v kontexte nových zmien hodnotových preferenčných škál subjektov. A presne to je denno-denne na trhu realizované. Vlastník bane na zlato nemá nejaké špeciálne „šťastie“ (pozor, neprirovnávajme ho k politikovi), že ťaží peniaze. Na trhu musí poctivo súťažiť o zdroje, aby zabezpečil ťažbu.
Trh inými slovami nerealizuje nič inšie ako to, čo Mises popisuje ako neprirodzené. Tí, ktorí dokážu zabezpečovať statky a služby efektívnejšie sú na trhu odmeňovaní a naopak, menej efektívni z trhu odchádzajú a uvoľňujú zdroje pre tých prvých.
Misesove tvrdenia stoja potom na predpoklade, že nízka miera rastu monetárnej bázy, napr. pri zlate, je akceptovateľná len z pragmatického hľadiska. V uvedenom prípade vznáša Mises subjektívny hodnotový súd a vymyká sa praxeologickým postupom popisu aktivít, ktoré subjekty v spoločenstve realizujú.
Zároveň pri danom vysvetľovaní musí nevyhnutne čeliť i empirickému problému rozlíšenia, čo je a čo už nie je pragmaticky akceptovateľným rastom monetárnej bázy.
Dôvody pre vyššie uvedené tvrdenia je podľa môjho názoru možné nájsť aj v postupe vysvetľovania, ktorý Mises zvolil.
Mises začína vysvetľovanie re-distribučného vplyvu monetárnej zásoby realizáciou popisu na politicky manipulovanom systéme a až následne použije túto argumentáciu na prirodzený monetárny prostriedok (zlato). Uvedené je zjavné z realizácie postupnosti argumentácie a napr. jeho názoru, ktorý reprezentuje nasledujúci citát z Human Action :
Inými slovami z popisu konzekvencií politického vplyvu na monetárnu zásobu, implikuje rovnaký princíp na prirodzené pôsobenie subjektov v spoločnosti. V kontexte jeho celej praxeologickej snahy by mal postupovať opačne – najprv popísať prirodzený popis situácie, ktorý je následne narušovaný napr. politickým pôsobením.
Ako si ukážeme nižšie, dané tvrdenia nie sú akokoľvek správne. Je to naopak flexibilná monetárna zásoba výmenného prostriedku, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie kúpnej sily všeobecne akceptovateľného prostriedku výmeny.
Úprava regresného teorému
Zakomponovaním úrokovej miery a úverovej výmeny (ide skôr o rozšírenie priamej peňažnej výmeny o úverovú výmenu, pretože úverová výmena je súčasťou konceptu výmeny) meníme významným kvalitatívnym spôsobom misesovskú koncepciu.
Zakomponovanie úrokovej miery nám umožní viacero vysvetlení. Po prvé, umožní zakomponovať teóriu peňazí do subjektívnej teórie hodnoty bez toho, aby sme sa dostali do argumentačného kruhu v kontexte ich kúpnej sily.
Po druhé nám dané vysvetlenie umožňuje eliminovať časové hľadisko, ktoré spôsobovalo regresnému teorému jej empirický charakter; nebudeme sa musieť pýtať na relevantné časové hľadisko anticipácie hodnoty peňazí.
Po tretie nám dané zakomponovanie umožní lepšie vysvetliť koexistenciu rôznych druhov výmenných prostriedkov v rôznych spoločenstvách, pričom nám zároveň umožní identifikovať dôvody kvalitatívnych odlišností medzi danými výmennými prostriedkami.
Začnime tým, že priama výmena v čase „t“ ako taká v sebe obsahuje dva druhy podmienok. Pri výmene statku A za statok B vstupujú subjekty do výmeny s tým, že priamou výmenou zlepšia svoju hodnotovú preferenčnú škálu.
Zároveň však musíme minimálne implicitne anticipovať, že subjekty v danom akte vnímajú pre nich nahliadnuté hodnoty získaných statkov, t.j., že anticipujú, že výmenou získavajú „presne danú“ vnímanú hodnotu.
Je to povedzme až uplynutie nejakého času, ktoré spôsobí potenciálnu zmenu vnímania daných hodnôt, kedy je subjekt (možno aj oba) „nútený“ ex post vyhodnotiť, že sa pri výmene potenciálne pomýlil.
Ex post, po uplynutí času, zisťuje, že síce anticipoval niečo o statku B, avšak to niečo, nespôsobilo zlepšenie jeho preferenčnej škály, vzhľadom na to, že sa zmenilo to, čo anticipoval o danom statku predtým.
Pri akejkoľvek výmene si musíme zároveň uvedomiť, že vzhľadom na čas je každá výmena vlastne z princípu vždy výmenou v kontexte plynutia času. Partikulárna súčasnosť „akoby“ neexistuje. Stále ide o časové kontinuum.
Z tohto hľadiska môžeme pokojne predpokladať, že výmena sa deje vždy na nejaké časové obdobie vopred, ktoré má rôzny časový rozsah a je rôznym spôsobom subjektmi vnímaný.
Je to teda len naše vnímanie podmienok výmeny, ktoré rozdeľuje výmenu na priamu a na úverovú, ktorá je už realizovaná na subjektívne vnímané dlhšie obdobie. Pri oboch výmenách sa však realizuje identický proces.
Pri priamej výmene vstupujú do nej subjekty s cieľom zlepšiť svoj stav nahradením statku, ktorého sa vzdávajú, za zaradenie získaného statku na svoju preferenčnú škálu. Zároveň však implicitne očakávajú, že v danom časovom okamihu „t“ sa hodnotové anticipácie o danom statku nezmenia.
V princípe je to výmena existujúceho A za existujúce B v kontexte časového obdobia, v ktorom ani jeden zo subjektov nepredpokladá zmenu vnímaných hodnôt či už A ako aj B, pričom jedným z dôvodov nemennosti ohodnocovania môže byť, že oba statky už existujú a je možné ich vnímať v kontexte nejakého pre oba subjekty zmysluplného budúceho diania.
Subjekt môže však aj do tohto druhu výmeny komponovať implicitne úrok a to vtedy, ak sa napr. dodávka B bude v čase posúvať alebo ak druhý subjekt nemá najlepšiu reputáciu, či môže uplatniť iné hodnotové projekcie budúcnosti, pričom sa úrok nezobrazí explicitne, avšak zvýši sa priama predajná cena daných statkov; subjekt X bude v danom prípade požadovať nie jedno B ale napr. dve B, pričom v 2 ks B bude implicitne zahrnutý i úrok.
V prípade úverovej výmeny sa rovnako jedná o výmenu. Avšak je tu vymieňané existujúce A, za ešte len vznikajúce B (napr. kapitálový statok A je menený za výsledky vznikajúceho ekonomického projektu B), resp. je existujúce A vymieňané za síce už existujúce B, ktoré však bude splatené ešte len plánovane vznikajúcim C (napr. B je existujúca nehnuteľnosť, ktorá však musí byť splatená nejakým iným ekonomickým projektom C – pre niekoho to môže byť poskytnutie práce kapitalistovi, pre iného to môže byť podnikateľský projekt).
Subjekty teda vopred vedia, že sa môže zmeniť anticipovaná hodnota získavaného statku v čase „t+n“, vopred anticipujú i neistotu v kontexte potenciálnej zmeny jeho získavanej hodnoty a zmien okolitej reality.
Anticipujú, že ešte len vznikajúce B alebo C môže mať zmenenú kúpnu silu, pričom „potrebujú“ zabezpečiť, aby kúpna sila výsledkov ich činnosti ostala zachovaná. Výmenu na dlhšie časové obdobie (t+n) ohodnocujú teda v čase „t“ aj prostredníctvom úrokového spreadu.
Ako sme videli v predstavenej teórii úroku, úrok je nutné považovať za hodnotový spread výmenného vzťahu, kedy vlastník existujúcich úspor (kapitálových statkov) vymieňa úspory za ešte len prísľub budúcich vznikajúcich úspor (kapitálových a spotrebných statkov).
Výška úroku závisí od tzv. hodnotovo-časových projekcií budúcnosti subjektu, ktoré reflektujú ohodnocovanie budúcnosti zo strany oboch subjektov. Subjekt s úsporami (kapitálové statky) stavia proti sebe dve možné situácie.
Buď vstúpi do úverovej výmeny a zrealizuje dishoarding svojich úspor (kapitálových statkov), kedy predpokladá, že subjekt, ktorý má jeho kapitálové statky – úspory získať, dokáže zabezpečiť novovzniknutým úsporám (novým spotrebným alebo kapitálovým statkom) relevantnú kúpnu silu v zmysle ich vymeniteľnosti za iné statky v budúcnosti, čo zabezpečuje nový ekonomický projekt subjektu, ktorý má o úver záujem.
Alebo sa uchýli k hoardingu úspor, kedy nevstúpi do úverovej výmeny, pretože ohodnocuje danú výmenu ako menej výhodnú v porovnaní so zabezpečením kúpnej sily svojich úspor (kapitálových statkov) založených na odložení ich dishoardingu.
Záujemca o úver zas hodnotí, či jeho ekonomický projekt dokáže alebo nedokáže zabezpečiť hodnotovo vyššiu sumu úspor v budúcnosti a podľa toho vstupuje do výmeny.
Subjekt s úsporami (napr. kapitálovým statkom – rýľom) si úverovou výmenou v čase „t“ zabezpečuje zachovanie kúpnej sily svojich úspor; subjekt sa vzdáva hoardingu rýľu, ktorý považuje za menej efektívny prostriedok zabezpečenia si kúpnej sily rýľu v budúcnosti a prijíma vo výmene zabezpečenie napr. čerstvého jablka, či už na priamu spotrebu alebo ako kapitálový statok.
Subjekt bez úspor (bez rýľa) si zabezpečuje realizáciu projektu (pestovanie čerstvých jabĺk prostredníctvom rýľa), pričom cena za poskytnutie rýľa dnes, je čerstvé jablko v budúcnosti. Projekt by musel byť inak v čase odložený, vzhľadom na to, že napr. druhý subjekt nemá rýľ.
Úverová výmena prebieha teda v kontexte toho, či samotné budúce statky, na ktoré sa úver poskytuje, dokážu zabezpečiť svoju kúpnu silu; či budú predajné, či bude projekt úspešný a pod..
Ako sme uviedli, úrok je hodnotový spread vychádzajúci z výmeny, pričom jeho výška je už závislá od hodnotovo-časových projekcií. Ak je úrok vysoký, hodnotovo-časové projekcie budúcnosti subjektov sú ovplyvnené nejakým druhom neistoty, napr. stav v kontexte dlhšieho časového obdobia výmeny, anticipácie možných ekonomických problémov a pod..
V prípade, že je úrok nízky, hodnotovo-časové projekcie budúcnosti sa blížia istote, napr. stav v podobe krátkeho časového obdobia, predpokladu stability ekonomického vývoja a pod..
Čím je istota vyššia, tým viac sa subjektom môže úrok javiť ako nulový. Hodnotové projekcie budúcnosti sa nemenia výrazne. Vtedy môžeme hovoriť o priamej peňažnej výmene, ktorej nie je z hľadiska subjektov individuálne pripisovaný úrokový spread a to vzhľadom na jeho zanedbateľnosť.
Subjekt mu nepripisuje žiadnu reálnu a zmysluplnú opodstatnenosť a výmena sa deje bez kalkulácie s ním a preto ju nazývame priamou. Samozrejme oba druhy výmeny potom obsahujú aj ex post hodnotenie, ktorého účelom je sumarizácia toho, či subjekt dosiahol stratu alebo zisk.
Takto „vyzbrojení“, môžeme začať skúmať stav, v ktorom do výmeny zakomponujeme výmenný prostriedok. Ako si môžeme všimnúť, priama peňažná aj úverová peňažná výmena sú principiálne identickými výmenami, s tým, že pri priamej nie je aplikovaný úrokový spread.
Úverová výmena je však časovo širším poňatím výmenného procesu. Poďme teda do daného popisu zakomponovať výmenný prostriedok. Majme zároveň stále na pamäti, že výmenný prostriedok M nemá v tomto kontexte inú úlohu, len sprostredkovať výmenu, ktorá je kardinálne ohodnotená v zmysluplnej časti M.
To znamená, že výmena A za potenciálne B, C … X, je sprostredkovaná nejakou časťou statku M, čím dané ohodnotenie získava svoju mernú jednotku (na kardinálnej stupnici), t.j. monetárne vyjadrenú cenu.
Monetárny charakter statku M zároveň nemá byť ako odvodený zo samotnej charakteristiky statku používaného na niečo iné. Je to práve hodnotovo nová vlastnosť – monetárna, ktorá je vo výmene danému statku pripisovaná a ktorá spôsobuje jeho vyššiu mieru preferencie oproti stavu, kedy by bol považovaný len za priemyselný statok.
Hodnota je mu pripisovaná v kontexte toho, na čo má jeho zásoba slúžiť (okrem priemyselného využitia) v budúcnosti. Nie kvôli tomu, že slúžil ako napr. prídavok do jedla (soľ) v minulosti, ale kvôli tomu, že bude prostredníctvom neho možné realizovať i výmenu iných statkov.
Monetárna vlastnosť je mu zároveň pripisovaná vzhľadom na to, že daný statok M dokáže znížiť výmenný spread pri výmene statku A za statok B, C… X. Je to z dôvodu jeho fyzikálne objektívnych vlastností M, akými sú napr. deliteľnosť, trvácnosť, či prenositeľnosť, atď., nie hodnotových.
Ostatné statky sú potom vzájomne jednoduchšie a ľahšie vymeniteľné prostredníctvom výmenného prostriedku M; to je zároveň i jeho úžitková vlastnosť. Statok M je potom použiteľný v monetárnom procese, pričom subjekty vnímajú i statok M´ (na základe jeho fyzikálnych objektívnych vlastností) aj v priemyselnom procese.
Avšak pri statku M´ sa už jedná o iný, „starší“ druh statku. Jeho „minulá cena“, ktorá ostala ako cena M´ a ktorá sa v čase môže rovnako potom rôzne meniť, je v tomto kontexte irelevantná.
Dôležité pre statok M je jeho budúce ordinárne hodnotenie, ktoré sa následne zobrazuje v kardinálnych cenových reláciách. Vyššie uvedené dostávame do súladu s Misesovou požiadavkou, že konanie je nasmerované smerom do budúcnosti a minulosť je irelevantná; požiadavku uvádza na iných miestach svojich teoretických prác a považujem ju za správnu.
Pre historický aspekt kúpnej sily výmenného prostriedku na báze historických cien, od ktorého odvádza kúpnu silu výmenného prostriedku Mises, ostáva len konštatovať, že sa jedná o empirickú skúsenosť subjektov s používaním danej komodity na priemyselné účely, ktorá však apriori nepôsobí na ich kúpnu silu v budúcnosti.
Tá je závislá od novej anticipácie a hodnotenia ich kúpnej sily v kontexte úverovej výmeny a v kontexte priamej peňažnej výmeny v budúcnosti; ako si ukážeme nižšie.
A práve tento proces je možné regresne stopovať smerom do minulosti, kedy bol statok M, ešte statkom M´. A môže sa tu jednať i o viaceré druhy statkov, ktoré je možný týmto spôsobom stopovať v ekonomickom spoločenstve.
Čitateľ by zároveň nemal podľahnúť domnienke, že ak bola napr. cena 1 kg soli vyjadrená ako 5 kráv, tak získaním monetárnej vlastnosti soli sa cena 1 kg soli zvýšila napr. o 1 kravu. Soli je pripisované monetárne hodnotenie na ordinárnej stupnici.
Soľ sa tak dostáva na preferenčnú škálu inak ako priemyselná soľ. Soľ použitá na výmenu sa stáva iným statkom. Z hľadiska fyzikálneho pohľadu na trh so soľou, je časť jej zásoby dopytovaná z hľadiska jej priemyselného využitia, avšak iná časť z hľadiska jej monetárnej funkcie.
Z psychologického hľadiska subjektov je možno irelevantné, ktorá časť soli ako takej je používaná ako príchuť do jedla a ktorá ako výmenný prostriedok. Avšak z hľadiska ekonomickej analýzy je situácia rozdielna. Statok „soľ do jedla“ je iným statkom ako statok „soľ na výmenu“.
Na kardinálnej stupnici sa cenové vyjadrenia „soli na výmenu“ začnú formovať po tomto ohodnotení následne a nemusia byť pri každej výmene rovnaké, v čase stabilné, či progresívne stupňujúce sa a dokonca rovnaké ako pri statku „soľ do jedla“.
To, čo sa primárne mení z hľadiska subjektov je ordinárne hodnotenie soli a jej schopnosť pôsobiť ako monetárny statok. Kardinálna cena „monetárnej soli“, môže byť v čase „t“ iná ako v čase „t+1“.
Môže byť na jednom mieste a v tom istom čase vyjadrená v podobe jednej kravy, na inom v podobe dvoch a už o niekoľko mesiacov to v cenovom kardinálnom vyjadrení môže byť úplne inak ako je vyjadrená cena statku „soľ do jedla“; dokonca to môže znamenať o jednu kravu menej.
Ani ak by bola cena 1 kg soli po prisúdení monetárnej funkcie pre soľ o jednu kravu menej, neznamenalo by to, že z hodnotového hľadiska ordinárnej stupnice nie je realizované nasledovné: „soľ na výmenu“ je zaraďovaná na hodnotovo preferenčnej škále inak, ako by bola zaraďovaná „soľ do jedla“.
Soľ sa jednoducho stáva iným statkom, od ktorého je realizovaná kalkulácia tých ostatných. Stáva sa teda určitou relatívnou bázou (nie však nemennou), voči ktorej sa relatívne mení ostatný svet.
To znamená, že fyzikálny trh so zásobou soli na monetárne i priemyselné využitie má potom relatívne menší vplyv na zmeny cien monetárnej soli voči kravám, ako akékoľvek zmeny podmienok na trhu s kravami, ktorých cena je v soli vyjadrovaná a to z dôvodu, že by bola soľ v prípade jej monetárnej funkcie aj nevyhnutne hromadená na monetárne účely; a to z toho dôvodu ako správne hovorí Mises, že pri statku „soľ na výmenu“ je anticipovaná už jej kúpna sila voši iným statkom.
Subjekty nepoužívajú statok M len v kontexte priamej finančnej výmeny v čase „t“, ale aj v kontexte úverových výmen. Presné rozlíšenie toho, kedy ide o priamu finančnú výmenu a kedy o úverovú výmenu, nie je z tohto hľadiska potrebné.
Je závislé od toho, či výmene budú subjekty pripisovať hodnotový spread v podobe úroku. Popis je teda realizovaný na úrovni výmeny ako takej, pričom samotný čas je irelevantný.
To znamená, že časové obdobie je stanovované individuálne podľa subjektívnych preferencií a už dané konkrétne myslené obdobie potom reprezentuje suma úverových výmen (napr. 10 výmen na 3 mesiace, 8 výmen na 1 rok, a 50 výmen na 2 roky, atď.).
Výmenný prostriedok je teda používaný napr. na sumu 10 výmen v kontexte 3 mesiacov, na sumu 8 výmen v kontexte 1 roku, či na sumu 50 výmen v kontexte 2 rokov, atď..
Aj pri úverových výmenách je statok M len prostredníkom. Sprostredkovanie je však „natiahnuté“ na dlhšie časové obdobie a to v kontexte nejakého výsledku výmeny, ktorá prebieha na úrovni tokov statkov v ekonomike. Pre subjekt nie je stále z hľadiska výmeny podstatná kúpna sila M v čase, ale sprostredkovanie výmenných vzťahov.
Subjekt nechce M v čaase „t+n“. Subjekt chce iné statky v „t+n“. M to len sprostredkováva. Zachovanie kúpnej sily je až vnímaný výsledok danej aktivity. To znamená, že ak subjekt A požičia subjektu B 10 častí výmenného prostriedku M v čase „t“, subjekt B minie 10 častí výmenného prostriedku M na kúpu kapitálového statku C (v čase „t“, resp. „t+x“), ktorý použije na výrobu nového statku D (v čase „t+1).
Statok D (v čase „t+2“) potom predá za 15 častí výmenného prostriedku M, aby vrátil subjektu A 10 častí M plus úrok napr. v podobe 1 časti M. Pre D musí zároveň platiť, že v čase (t+2) po zmene hodnotových preferencií subjektov, by mal byť statok vymeniteľný napr. za 15 M, aby druhý subjekt mohol vrátiť 11 M a 4 M inkasovať ako zisk pre ďalšiu spotrebu alebo investície; t. z. pokračujúci ekonomický kolobeh.
Rovnako môže časť z daných 4 M vyňať z monetárneho kolobehu a použiť ich na priemyselné využitie, čím by však zmenil ich charakter, hodnotenie i spôsob oceňovania. Subjekt A si tak zabezpečuje kúpnu silu M, ktorá nie je zaručená sama o sebe, ale tým, že D bude v čase t+2 predajné.
Na to, aby sme posúdili kúpnu silu novovzniknutých úspor z času „t+1“, je teda nutné realizovať ich výmenu v čase „t+2 a ďalej. Výmena môže byť realizovaná či už s cieľom získania spotrebných statkov alebo ďalších a ďalších kapitálových statkov, potrebných pre nový produkčný proces.
V tomto zmysle si je nutné uvedomiť ďalší problém. Tak, ako sa pohybujeme v čase smerom od „t“ k „ t+n“, menia sa i ekonomické podmienky. Mení sa technologický pokrok, miera úspor, ekonomické vnímanie životných podmienok subjektov; kráčame do budúcnosti, o ktorej nič nevieme.
Stojíme pred stále novým a novým mixom nákladov a výnosov a novým a novým mixom ohodnocovania statkov subjektmi. To, čo v uvedenom kontexte vieme o danom procese povedať je na jednej strane Misesove tvrdenie, že minulosť prestáva byť pre agentov podstatná.
Podstatná je pre nich len budúcnosť. Subjekt realizuje v tomto svete v čase „t“ a v ďalších nasledujúcich časoch „t+n“ stále nanovo a nanovo ohodnocovanie spotrebných i kapitálových statkov.
Vzájomná vymeniteľnosť a subjektívne vnímané ohodnocovanie produkovaných statkov musí podliehať preto zmenám. Druhé stanovisko o danom procese, ktoré teda vieme s určitosťou povedať je jedine nasledovné: že sa stále deje.
Zakomponovaním úverovej výmeny do vysvetľovania vzniku peňazí a zachovania ich kúpnej sily sa teda výrazne mení optika toho, ako je proces ohodnocovania statkov realizovaný. Pri ohodnocovaní priamej výmeny subjekty nepripisujú potenciálnej zmene hodnoty výmenného prostriedku významný charakter.
Avšak vzhľadom na to, že sa v spoločenstvách začala čoraz viac rozširovať i úverová výmena (reflektujúca predlžovanie produkčných procesov), optimálny výmenný prostriedok musel reflektovať spôsob ohodnocovania nového produkčného procesu ekonomických statkov v čase, t.j. musel reflektovať i zmeny úroku.
Úrokovú mieru si zároveň nemôžeme zamieňať so spôsobom prenosu hodnoty v čase. Je nutné si uvedomiť, že nič také ako prenos hodnoty neexistuje. Vždy, keď sa subjekt dostane k novej výmene, akoby všetko zahodil a smeruje svoj pohľad do budúcnosti. Proces ohodnocovania je realizovaný odznova a odznova.
Aj z hľadiska ex post hodnotenia nehodnotíme statky smerom späť. Hodnotíme ich smerom do budúcnosti, v kontexte ich využiteľnosti ďalej v ekonomických procesoch. Pričom sa v tejto novej a novej budúcnosti a pri vstupe daných statkov do výmeny len „presviedčame“, či sme správne odhadli ich hodnotový potenciál v minulosti.
V prípade, že nie, musíme zaknihovať stratu v podobe diskontu hodnoty statku oproti v minulosti očakávanej hodnote a v prípade, že áno, zaknihujeme zisk buď podľa očakávaní, resp. v podobe hodnotového ážia.
Výmenný prostriedok M zabezpečuje v procese úverovej výmeny ohodnotenie statkov v čase „t+1“, ktoré splácajú poskytnutie úveru vyjadrené vo výmennom prostriedku M z času „t“ a rovnako ohodnotenie novovzniknutých statkov v čase „t+2“, ktoré splácajú poskytnutie úveru v čase „t+1“, atď. tak, aby dané hodnotenie čo najviac reflektovalo hodnotovo-časové projekcie subjektov, t.j. výšku úroku.
To znamená, že statok M, aby bol výmenným statok, musí reflektovať dookola sa opakujúci popísaný proces ohodnocovania a to kontinuálne a dlhodobo, pričom musí čo najlepšie reflektovať i ohodnocovanie daného ohodnocovania t.j. zmeny úrokovej miery.
Čím ideálnejšie reflektuje statok M zmeny ohodnocovania úverovej výmeny (úrok), tým identickejším spôsobom sú realizované nové a nové ohodnocovania v čase „t+1“, „t+2“ až „t+n“, v kontexte toho, čo a ako je ekonomicky možné a pravdepodobné (čo vlastne vyjadruje úroková miera).
Statok M týmto umožňuje relatívne stabilizovanú ekonomickú kalkuláciu v čase, čím si následne zachováva kúpnu silu. Vlastnosť kúpnej sily je potom výsledkom samotných subjektívnych hodnotení o tom, ako sa statku M v čase darí daný proces ohodnocovania zabezpečovať.
Až konkurencia rôznych výmenných prostriedkov potom samozrejme ukáže, či daný výmenný prostriedok M bude hodnotený z hľadiska subjektov ako lepší alebo horší.
Pri priamej forme výmeny v partikulárnom čase „t“ je kúpna sila daného výmenného prostriedku vnímaná stabilne a nemenne (tento popis realizuje Mises). Je tomu tak preto, že pri danej výmene v čase „t“ nie je pre subjekty nutné uvažovať o hodnotových zmenách meneného statku X a statku M.
Pri priamej výmene v čase „t“ sa zároveň ako statok M ponúka rôznorodejšia paleta potenciálnych statkov, ktorých objektívne vlastnosti (deliteľnosť, uniformnosť, prenositeľnosť), umožňujú vzťah výmeny sprostredkovať.
Pri úverovej výmene je však nutné vnímať i úrok. Niekomu by sa zdalo, že by bolo vhodné použiť istý druh zjednodušenia tohto výkladu a uvažovať s určitou stabilnou úrokovou mierou, napr. 5 %, čím by sa mohlo ukázať, že proces hodnotenia v čase je akoby rovnaký. Avšak úrok je hodnotovým spreadom.
Nemôže byť preto stabilný. Bude vždy volatilný a to tak, ako sa menia hodnotové preferencie subjektov. Stabilná úroková miera je chiméra, ktorá nemôže nikdy z definície reality a činného a uvedomeného agenta existovať.
Z hľadiska agenta je stabilita úrokovej miery nemysliteľná a prináša riziko nesprávneho pochopenia procesu ohodnocovania. Naopak, pre popis daných procesov, je nevyhnutné neustále mať na mysli volatilnú úrokovú mieru.
Je to nutné z dôvodu, že samotné ex post posúdenie dosiahnutia potenciálnej straty/zisku úverovej výmeny následne vplýva na zmenu výšky úroku. To znamená, že ak bude výsledkom úverových výmen v spoločnosti nakoniec viac stratových projektov ako ziskových, úrok sa pre ďalšie nové ohodnocovanie bude relatívne zvyšovať a naopak.
Je to práve úroková miera, ktorá dáva relevantnú spätnú väzbu pre hodnotovo-časové projekcie subjektov v zmysle možnosti spätného vyhodnotenia procesu ohodnocovania jednotlivých výmen v čase a ich efektívnosti v kontexte využívania vzácnych zdrojov.
Historicky tento proces ohodnocovania v čase dokázali relatívne najlepšie pomôcť zabezpečiť drahé kovy. Práve tie dokázali a dokážu relatívne najlepšie reagovať na potenciálne zmeny úrokovej miery v čase (nižšie si ukážeme ako a prečo to boli práve drahé kovy) a pozitívne tak vplývať na relatívnu stabilizáciu úrokovej miery.
Z uvedeného vyplýva i pochopenie toho, prečo v histórii mohli popri sebe pôsobiť a aj dodnes pôsobia viaceré výmenné prostriedky. Každý komoditný výmenný prostriedok (soľ, dobytok, kamene, mušle, cigarety, alkohol, pšenica….) nadobúda svoje monetárnu funkciu tak, ako bolo uvedené vyššie.
Rôzne komodity majú fyzikálne vlastnosti (deliteľnosť, uniformnosť, prenositeľnosť), ktoré umožňovali a umožňujú priamu výmenu statkov A, B, C… X. Avšak nemajú vlastnosti, ktoré sú vhodné pre úverovú formu výmeny (trvácnosť, skladnosť, relatívna vzácnosť).
Čím viac sa spoločnosť stáva komplikovanejšou, napr. v kontexte rozvíjania sa produkčnej štruktúry, tým viac je nevyhnutné komponovať do existujúcich ekonomických procesov úverové vzťahy, ktoré reflektujú časovú náročnosť ekonomických procesov.
V jednoduchších spoločenstvách preto môžu byť za peniaze považované rôzne druhy výmenných prostriedkov. Avšak tým, ako sa produkčný cyklus komplikuje, stúpa v ekonomických vzťahoch dôležitosť výmenných prostriedkov, ktoré dokážu vhodným spôsobom ohodnocovať úverovú výmenu v čase.
Nárok na peniaze stúpa v kontexte ich ďalších vlastností (trvácnosť, skladnosť), pričom jednou z hlavných konkurenčných vlastností je vyššia miera relatívnej stabilizácie úrokovej miery v čase (relatívna vzácnosť).
Neznamená to zároveň, že by sa nemohli v takejto spoločnosti používať i iné druhy výmenných prostriedkov. Znamená to len, že od anticipácie hodnoty všeobecne akceptovateľného výmenného prostriedku, ktorý stabilizuje úrokovú mieru v čase, je potom odvodená aj hodnota ostatných výmenných prostriedkov v spoločenstve.
Zmenami v koncepcii regresného teorému sa ponúka aj kvalitatívne rozdielne vysvetlenie podstatnej námietky, ktorá bola vznesená voči Misesovi a jeho vysvetľovaniu vzniku peňazí regresným teorémom a to cyklickému argumentu o tom, že peniaze sú dopytované kvôli ich kúpnej sile, pričom práve kúpnu silu musíme u nich predpokladať.
Všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok nie je dopytovaný v zmysle zachovania si kúpnej sily. Tá je až odvodeným fenoménom. Všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok je dopytovaný kvôli tomu, že vie najlepšie reagovať na potenciálne zmeny hodnotových úrokových spreadov.
Všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok zabezpečuje vyššiu mieru istoty, že dookola sa opakujúci proces ohodnocovania produkčného procesu v čase ostane čo najviac zachovaný smerom do budúcnosti. V princípe je prostredníctvom neho zabezpečená relatívne stabilizovanejšia úroková miera, ako pri akomkoľvek inom výmennom prostriedku.
Všeobecný výmenný prostriedok je teda dopytovaný pre stabilizáciu spôsobu ohodnocovania nového produkčného procesu ekonomických statkov v čase. Uvedené vysvetlenie nám zároveň umožňuje zakomponovať výmenný prostriedok M do všeobecnej teórie subjektívnej hodnoty bez dopúšťania sa cyklickej argumentácie.
Upravená teória predstavuje výmenný prostriedok M ako intersubjektívne ohodnocovaný statok bez toho, aby sme boli nútení sa uchyľovať sa k objektivizácii jeho hodnoty.
Snaha o objektivizáciu hodnoty výmenného prostriedku mohla byť zo strany Misesa, ako aj iných autorov pred ním aj po ňom, používaná aj preto, že sa jedná skutočne o ekonomický statok, ktorého charakter je vo všetkých druhoch výmeny identický.
Je určený na určovanie ohodnocovania a to je vždy identické bez ohľadu na charakter statkov, ktoré sú vymieňané. Je možné, že práve preto Mises skĺzol do danej definície objektívnej hodnoty peňazí a urobil z nich samostatnú výnimku.
Peniaze sú však skutočne statok, ktorý je používaný vo významnej časti ekonomických procesov. Stoja na opačnej strane všetkých finančných druhov výmen. Sú z tohto hľadiska statkom „par excellence“. Rovnako popisuje danú vlastnosť i Rothbard (v Man, Economy and State):
Jeho problém je však identický ako u Misesa, pričom sa snaží daný objektivizmus vysvetliť takto:
Ako bolo preukázané, dané tvrdenia nie sú potrebné. Misesovské vysvetľovanie je viac, či menej aplikovateľné na priamu peňažnú výmenu v aktuálnom čase.
V rámci predkladaného alternatívneho popisu je však núkaná nová forma teoretického vysvetlenia ekonomickej reality, ktorá je aplikovateľná na širšiu časť reality a to na priamu a zároveň na úverovú výmenu.
Relatívna stabilizácia úrokovej miery prostredníctvom drahých kovov – flexibilná monetárna zásoba
Pre misesovcov je tvorba nových peňazí, ťažba drahých kovov a tvorba od nich odvodených finančných nástrojov nechceným, avšak trpeným faktom. Akékoľvek navýšenie monetárnej bázy nie je pre nich optimálne.
Ich argumentácia je založená v stručnosti na nasledujúcej logike. V ekonomickom systéme máme už vzniknuté „staré“ peniaze, ktoré sú použiteľné. Tie sú považované za akúsi pamäť kapitálu – kapitálových statkov, ktoré vstupujú ďalej do výmenných vzťahov.
To znační, že „starými“ peniazmi, ktoré vyjadrujú úspory, sú ohodnocované existujúce spotrebné a kapitálové statky, ktoré sú vždy za každých okolností nejakým druhom prebytku na preferenčných škálach subjektov.
Dané statky sú v ekvivalentnom vzťahu voči existujúcim peniazom. Z daného plynie, že jedine ak sa nenavýši monetárna zásoba, musí byť ďalší hodnotiaci proces správne realizovaný, pričom malé navýšenie je akceptovateľné a subjekty sa s ním vedia vysporiadať.
Z hľadiska Misesa a jeho nasledovníkov je možné monetárnej zásobe pripisovať určité vlastnosti. Peniaze sú pre nich subjektívno-objektívnym fenoménom, ktorý vstupuje do jednotlivých hodnotení subjektov ako určitá konštanta.
V prípade, že sa konštanta mení, má to vplyv na samotné ekonomicko-spoločenské vzťahy. Tí, ktorí sa dostávajú k novovytvoreným peniazom – menenej konštante skôr, sú zvýhodňovaní na úkor ostatných.
Zlato, ako sme už spomínali, je minimálne v ponímaní Misesa nedokonalým nástrojom, v ponímaní ostatných (Rothbard, Salerno) nástrojom, ktorý keďže má i priemyselné využitie, zodpovedá plus mínus definícii rigidity. Z ich hľadiska je to zároveň navyšovanie monetárnej zásoby, čo je určujúcou zložkou fenoménu inflácie.
Ako si mohol pozorný čitateľ všimnúť, v nami prezentovanej teórii sú peniaze subjektívnym fenoménom.
Monetárna zásoba je v našom ponímaní rovnako suma peňazí (a ako si ukážeme v ďalšom článku aj finančných nástrojov, ktoré sú od drahých kovov ako základných peňazí odvodené), ktoré používajú subjekty na hodnotenie výmenných vzťahov vždy smerom do budúcnosti.
Na strane druhej na základe hodnotenia výmenných vzťahov určujú (ex post) ziskovosť/stratovosť ekonomických aktivít, zrealizovaných v minulosti.
Subjekty dopytujú peniaze, vzhľadom na to, že im umožňujú v princípe jednu a tú istú vec: relatívnu stabilizáciu úrokovej miery v čase, čo znamená relatívnu stabilizáciu hodnotiaceho procesu nových ekonomických vzťahov.
Z nášho pohľadu je preto monetárna zásoba až reflexiou toho, čo sa deje na hodnotovo-preferenčnej úrovni jednotlivcov. Nie je určujúcou, ale je reflexívnou zložkou ekonomických vzťahov.
Primárnym je vždy a za každých okolností subjektívne hodnotenie jednotlivcov hodnotiacich okolitú realitu. Z uvedeného je zjavné, že vnímanie monetárnej zásoby je v našom ponímaní značne odlišnou záležitosťou oproti tomu, ako ju vnímajú stúpenci Misesa.
Rigidná monetárna zásoba nemôže z definície správne reflektovať volatilitu úroku. Naopak. Musí pôsobiť distorzne. Skutočne rigidná monetárna zásoba by totižto motivovala veriteľov vo vyššej miere špekulovať voči správnej reflexii výšky úrokovej miery.
Nie je to veľmi intuitívny záver, pretože sa môže zdať, že práve to, že presne vieme aké množstvo nejakej peňažnej komodity existuje/bude existovať, je lepším stavom, ako keď to nevieme. Poznáme akoby jednu premennú (ponuku), ktorá nám zdanlivo umožňuje lepšie plánovať v neistom svete. Nie je to tak.
Pre ekonomickú kalkuláciu je neistota o množstve ponuky peňažnej komodity dôležitá. Neistota zabezpečuje, aby nebola ani jedna zo strán výmeny vo výhodnejšej pozícii.
V prípade skutočne rigidnej peňažnej zásoby sú to vlastníci danej peňažnej zásoby, ktorí majú lepšiu pozíciu vzhľadom na to, že môžu ovplyvňovať, či sa druhá strana výmeny dostane alebo nedostane k peňažnej komodite.
Ak peňažná zásoba nie je obmedzená, sú to aj vlastníci peňažnej komodity, ktorí sa musia obávať straty záujmu o ich časť peňažnej zásoby, ktorá je nahradená úplne novou ponukou peňažnej komodity. V prípade nerigidnej peňažnej zásoby vyššia miera neistoty o množstve peňažnej komodity „paradoxne“ spôsobuje vyššiu mieru istoty výmenných vzťahov.
Rigidná zásoba spôsobuje vyššiu volatilitu úrokovej miery, čím by sa komplikovanejšie tvorila zložitejšia produkčná štruktúra, ktorá vyžaduje viac času, resp. by sa postupne začala rozpadávať, vzhľadom na problém kalkulácie na dlhšie časové obdobie.
V princípe ide o to, že jednou z funkcií optimálnych peňazí je pôsobiť ako „proti sila“ voči vzájomne protichodným motiváciám dlžníkov a veriteľov tak, aby neboli tieto ekonomické vzťahy hnané do extrémov.
Optimálna monetárna zásoba prináša akoby „kompromis“, či „spravodlivosť“ do časovej výmeny – dlžník nebude uprednostňovaný pred veriteľom a naopak.
Subjekty pôsobiace na finančnom trhu, ktoré utvárajú monetárnu zásobu, realizujú zároveň ďalšiu veľmi podstatnú a spoločensky pozitívnu činnosť, pri sledovaní svojich individuálnych záujmov motivovaných ziskom. Sú market makri úrokovej miery.
Subjekty, ktoré vstupujú do úverovej výmeny môžu mať v princípe tri druhy hodnotovo-časových projekcií budúcnosti, ktoré vplývajú na výšku úrokovej miery: príliš optimistickú, príliš pesimistickú a realistickú. V kontexte toho, aké sú skutočné podmienky v ekonomickom spoločenstve.
To znamená, že finančné inštitúcie (vzhľadom na to, že sú market makri s úrokovou mierou), vytvárajú pre subjekty prostredie, ktoré prípadný prílišný optimizmus či pesimizmus relatívne umierňuje. Samozrejme sa popri tom nejedná o ideálny proces.
Aj vo finančnom sektore je nutné stotožniť sa s princípom pokus/omyl, ktorý je prítomný v ostatných ekonomických činnostiach. To znamená, že v prípade, že aj market makri úrokovej miery zle odhadujú monetárnu výšku prirodzenej úrokovej miery, musí nastať korekcia tohto prílišného optimizmu alebo pesimizmu.
Je preto dôležité, aby skôr existovali samoregulačné mechanizmy, ktoré v dostatočnom predstihu spôsobujú, že daný optimizmus alebo pesimizmus nenadobudne vysokú mieru.
Až v ďalšom článku skúsim predstaviť argumentáciu, že samoregulačné mechanizmy najlepšie poskytuje konkurencia vo finančnom sektore a možnosť subjektov reagovať na správanie sa finančných inštitúcií v podobe výberu konkurenčných finančných produktov, ktoré však nie sú založené na 100 percentnom krytí finančných nástrojov.
Čo teda znamená optimálna monetárna zásoba ?
Pod pojmom optimálna peňažná zásoba nie je myslené jej apriórne zvyšovanie. Optimálna peňažná zásoba reflektuje pôsobenie subjektov trhu, ktoré reagujú na rôzne zmeny hodnotovo-časových projekcií subjektov tak, aby bola relatívne stabilizovaná úroková miera.
Optimálna peňažná zásoba neznamená zároveň ani zabezpečenie určitej partikulárnej výšky úrokovej miery. Úroková miera môže byť akokoľvek vysoká alebo nízka.
To, čo je podstatné, je zabezpečenie správnej reflexie úrokovej miery na určité, z hľadiska subjektov zmysluplné, časové obdobie. Rovnako platí, že nie je cieľom akékoľvek znižovanie úrokovej miery.
Ovplyvňovanie samotnej výšky, či rozsahu prirodzenej úrokovej miery nie je ani z definície možné, vzhľadom na to, že ide o hodnotový spread, vyplývajúci z výmeny minimálne dvoch subjektov.
Optimálna monetárna zásoba môže byť teda vždy len reflexiou stavu, akým spôsobom si subjekty predstavujú spôsob ohodnocovania produkčného ekonomického procesu v danom čase. Samozrejme platí, že čím je prirodzená úroková miera nižšia a menej volatilná, tým viac subjekty vnímajú stabilitu spoločenského vývoja a naopak.
Možno si pozorný čitateľ všimol, že úverový vzťah (výmenný vzťah v časovom kontinuu) má oproti priamej výmene jednu odlišnú charakteristiku.
Druhá časť výmeny (zo strany dlžníka) je v čase „t“, kedy sa daná výmena ohodnocuje, len právnym záväzkom – prísľubom a z hľadiska ekonomického je len účtovným záznamom. Subjekty tu ohodnocujú teda aj vzájomnú dôveru, či vzájomné odhady toho, čo kto a ako dokáže naplniť.
Táto vlastnosť úverovej výmeny je zároveň dôvodom pre možnosť existencie rôznych finančných nástrojov odvodených primárne od drahých kovov, ale i iných komoditných foriem peňazí, slúžiacich na vysporiadanie vzájomných záväzkov subjektov v čase, ktoré túto formu výmeny ohodnocujú.
Úlohou finančných nástrojov je zvyšovať mieru istoty spojenú s ich používaním vo veľkom a v kontexte minimalizácie chybovosti a maximalizácie správnosti daných odhadov. Ktorý druh a aké princípy je možné pri ich tvorbe uplatňovať je už súčasťou diskusie o 100 percentnom a frakčnom bankovníctve, ktorá bude predmetom nasledujúceho článku.
Z tohto hľadiska je nutné rozlišovať i základnú formu monetárnej zásoby (fyzické formy drahých kovov), ktorú ovplyvňujú vklady a výbery vlastníkov drahých kovov do a z finančných väzieb (do a z finančného systému) a zároveň ťažobné spoločnosti a monetárnu zásobu v širšom zmysle slova obsahujúcu i finančné nástroje, ktorých vznik a zánik ovplyvňujú finančné inštitúcie a opätovne ich klienti.
Prečo sú drahé kovy základnými peniazmi
Jednoduchá odpoveď znie, pre ich ideálne vlastnosti, ktoré napomáhajú stabilizovať nekonečný proces ekonomického ohodnocovania v čase.
Drahé kovy majú však len relatívne ideálne vlastnosti výmenného prostriedku, ktorý znižuje spread výmeny a stabilizuje proces hodnotenia. A to na základe celej kombinácie ich vlastností. Žiadna vlastnosť nie je dominantná. Dokonca ani relatívna vzácnosť.
Tá by bez hoardingu nepomohla. Hoarding je zas možný vďaka fyzikálnej hustote drahých kovov a ich trvácnosti. Tým, že vydržia dlho v čase musia byť rovnako vhodné pre dedičské vzťahy a prevod majetku cez generácie, či elimináciu dlhu v kontexte dlhšieho časové obdobia.
Relatívna vzácnosť a ich pomalá a postupná ťažba reflektuje zložitosť a stabilitu ekonomických procesov plynúcich v čase.
Drahé kovy nie sú závislé od vplyvov počasia, či toho, že sa zrazu spotrebujú, resp. že sa raz nájde extrémne výdatná baňa a inokedy sa nenájde žiadna. Majú teda relatívne stabilné prúdenie do ekonomických vzťahov, čo umožňuje ich využitie pre ohodnocovanie plynúceho ekonomického procesu.
Ich prúdenie na trh je síce nízko volatilné, avšak napriek všetkému volatilné. To je z hľadiska flexibilných reakcií v kontexte peňažnej zásoby lepšia vlastnosť, ako vysoká volatilita prúdenia, či presne dané prúdenie na trh (prípad kryptomien).
Práve preto relatívne najlepšie napomáhajú stabilizovať úrokovú mieru, sú zároveň ideálnym eliminátorom dlhu v časovo dlhšie trvajúcich výmenách.
Ako som však naznačil vyššie, nie sú ideálnymi peniazmi. Sú to až ľudská invencia a hľadanie najlepších spôsobov ohodnocovania ekonomického procesu, ktoré zabezpečujú optimálnu monetárnu bázu.
Monetárne nástroje zostrojované na základe ľudskej invencie môžu využívať vlastnosti aj iných komodít, ktoré sa vlastnostiam drahých kovov podobajú.
Avšak drahé kovy zo svojej podstaty musia ostať základnými peniazmi, pretože predstavujú určitý ideál v kontexte vyššie popísaného procesu ohodnocovania statkov v čase. Je to teda kombinácia ich vlastností, ktorá napomáha relatívne najlepšie stabilizovať nekonečný proces ekonomického ohodnocovania v čase.
Otázka, prečo sú to práve drahé kovy, ktoré najlepšie pomáhajú stabilizovať proces ekonomického ohodnocovania súvisí i s otázkou , čo by sa stalo, ak by sa náhodou drahé kovy na zemi nevyskytovali.
Stalo by sa presne nič. Ľudstvo by za relatívne najlepšie peniaze považovalo iný druh nerigidnej komodity, ktorý by nemusel mať v porovnaní s drahými kovmi až tak ideálne vlastnosti, avšak aj dané „horšie“ vlastnosti, by boli rovnako vylepšované finančnými nástrojmi – čiže ľudskou aktivitou a inováciami.
Ako je zabezpečovaná optimálna monetárna zásoba základných peňazí
O princípoch stabilizácie úrokovej miery prostredníctvom zlata, resp. drahých kovov sme si už písali tu a tu. Na tomto mieste skôr len doplníme a spresníme niektoré argumenty.
Nové peniaze prichádzajú do ekonomiky prostredníctvom ekonomickej činnosti, ktorá má svoje náklady a výnosy. Vzhľadom na to, že sa pri produkcii nových peňazí musela realizovať ekonomická činnosť, tá reflektuje hodnotové škály jednotlivcov v spoločnosti.
Relatívne nižšie náklady v oblasti produkcie nových peňazí ako sú relatívne výnosy z danej produkcie, sú dôkazom o tom, že novovytvorené peniaze reflektujú správnu distribúciu ekonomických statkov.
Čo znamená, že ekonomické zdroje prúdia ku tým, ktorí poskytujú najžiadanejšie statky. V prípade vzniku nových peňazí, môžu peniaze vzniknúť len vtedy, ak má banský projekt výnosy voči mixu nákladov pozitívne.
V princípe je to situácia, ak je kapacita bane napr. 1000 uncí ročne a je vyššia ako sú náklady na ťažbu 1000 uncí, teda napr. 900 uncí. Ako však zistí vlastník bane, že sú náklady na ťažbu 900 uncí? Jedine sprostredkovane.
Ťaží totiž samotný denominátor ohodnocovania výmen. Čiže sú to iné ekonomické projekty, ktoré vytvárajú v ekonomike určitú hladinu nákladov, z ktorých je potom odvodený mix nákladov bane.
Ako sme uviedli, cieľom rozširovania alebo kompresie monetárnej zásoby nie je zvýšiť, či znížiť úrokovú mieru. Cieľom monetárnej zásoby (činnosti subjektov v pozadí), je relatívne stabilizovať úrokovú mieru v čase.
To znamená, že aktivity subjektov ovplyvňujúcich výšku monetárnej bázy, úrokovú mieru znížia, ak je vysoká a zvýšia, ak by mala byť príliš nízka. Banský projekt zároveň nereaguje na to, čo sa deje na úrovni spoločnosti z hľadiska úrokovej miery. Reaguje na to, čo sa deje z hľadiska jeho výnosov a nákladov.
Predstavme si teda, že je v ekonomickom spoločenstve napr. 6 % úroková miera. Dajme tomu, že však vzhľadom na určité faktory sa menia hodnotovo-časové projekcie v spoločenstve a budúcnosť sa javí subjektom o niečo istejšia, lepšia a pod. (z akýchkoľvek dôvodov). Povedzme, že sa úrok zníži na 5,9 %.
Ešte raz si pripomeňme, že monetárna zásoba len reflektuje daný stav. Nevytvára ho. Nižšia úroková miera zvyšuje dopyt po peniazoch. Nie kvôli tomu, že sú peniaze akoby lacnejšie. Ide o to, že sa začínajú javiť niektoré plánované ekonomické projekty ako zmysluplné, pričom začínajú „súťažiť“ o to, či sa na ich realizáciu použijú alebo nepoužijú už existujúce kapitálové statky.
Tie je potrebné nanovo ohodnotiť a zároveň tak zistiť, či sa subjekty, ktoré vynaložili na ich vznik zdroje v minulosti, rozhodovali ekonomicky efektívne. Z hľadiska množstva, resp. zásoby kapitálových statkov sa nič nemení. Zásoba je daná minulým ekonomickým procesom; nemôže sa ani umelo navýšiť ani umelo znížiť.
Niektoré kapitálové statky boli odložené, s inými sa počítalo v iných ekonomických procesoch. Keďže sa mení vnímanie budúcnosti a menia sa ekonomické podmienky, mení sa i využívanie kapitálových statkov.
Parametre hodnotiaceho procesu sa menia a tak musí reagovať i monetárna zásoba. V prípade rigidnej peňažnej zásoby by sa dialo to, že nižšia úroková miera by motivovala marginálnych vlastníkov výmenného prostriedku daný prostriedok držať a spôsobiť tlak na spätné zvýšenie úrokovej miery na 6 %; t.j. nevyužívanie v minulosti vzniknutých kapitálových statkov v kontexte prebiehajúcich ekonomických zmien.
Vlastníci výmenného prostriedku sú však demotivovaní k prílišnému hoardingu kvôli tomu, že v danom prípade sa zvyšuje počet baní, ktoré sa stávajú relatívne ziskovejšími a ktoré dodávajú na trh komoditu – nové peniaze.
Nové a staré peniaze tak zabezpečujú, že úroková miera v čo najväčšej miere zodpovedá reálnej situácii (5,9 %) a vlastníci starých peňazí neboli motivovaní ju zvyšovať (špekulovať na jej zvyšovanie). Kapitálové statky sú zároveň novo-oceňované tak, ako sú vnímané ekonomické reálie.
A prečo bane dodávajú nové zlato? Bane sa stávajú relatívne ziskovejšími a tak k nim „prúdia“ kapitálové statky použiteľné na ťažbu. Je to preto, že vlastníci kapitálových statkov porovnávajú ziskové spready na rôznych trhoch.
Na ostatných ekonomických trhoch sa ziskový spread relatívne znižuje a na trhu so zlatom sa ziskový spread relatívne zvyšuje v porovnaní s ostatnými trhmi, pretože sa relatívne zvýšil dopyt po nových peniazoch.
Podobná situácia nastáva i v opačnom prípade, kedy sa menia hodnotovo-časové projekcie v spoločenstve v zmysle toho, že budúcnosť sa javí subjektom o niečo neistejšia, horšia a pod., z rôznych dôvodov.
Plánované ekonomické projekty, ktoré by sa javili pred zmenou úrokovej miery ako zmysluplné, začínajú byť problematické. Dopyt po nových ekonomických projektoch sa znižuje a tým sa znižuje i potreba sumy peňazí na ohodnotenie daných vzťahov. Za daných okolností sa úroková miera zvyšuje napr. na 6,1 %.
Marginálni vlastníci výmenného prostriedku sú však viac motivovaní požičiavať výmenný prostriedok a znížiť úrokovú mieru späť na 6 %. Avšak za daných okolností sa niektoré banské projekty stávajú menej ziskovými a na trh začína prúdiť relatívne menej novej komodity – menej nových peňazí.
To spôsobuje, že sa úroková miera umelo nezníži, avšak naďalej reflektuje vzniknutú situáciu v ekonomickom systéme. Je to preto, že vlastníci kapitálových statkov opätovne porovnávajú ziskové spready na rôznych trhoch.
Na ostatných ekonomických trhoch sa ziskový spread relatívne zvyšuje a na trhu so zlatom sa ziskový spread relatívne znižuje, pretože sa relatívne znížil dopyt po nových peniazoch. Na trh totiž prúdia v dostatočnej miere i „staršie“ peniaze.
Je nutné podotknúť, že v prípade nutnosti kompresie monetárnej zásoby sa tak deje buď ukončením niektorých banských projektov alebo vyberaním drahých kovov z ekonomických vzťahov a ich hoardovaním mimo finančný systém.
Základná monetárna zásoba sa môže zároveň zmenšiť aj v absolútnom vyjadrení a to v prípadoch straty peňazí, napr. loď so zlatom sa potopí a nie je možné zistiť, kde sa nachádza.
V kontexte širšej monetárnej zásoby sa realizujú obdobné procesy s tým, že finančné inštitúcie v slobodnej spoločnosti, budú zároveň špekulovať na výšku svojich komoditných rezerv a budú daný proces zároveň ovplyvňovať prostredníctvom rôznych finančných nástrojov a derivátov.
Keďže finančné inštitúcie zarábajú na spreade medzi trhom vkladov a rôznych druhov platieb a trhom úverov, ich činnosť znižuje tento spread medzi dvoma trhmi, čím sú vyššie uvedené výkyvy čoraz nižšie.
Tým, že je daný proces plne inštitucionalizovaný, bude sa na monetárnu zásobu (základnú i širšiu) nahliadať aj ako na inštitucionalizovaný nástroj, ktorý reflektuje celospoločenské ekonomické zmeny vo veľkom.
Záverečná poznámka: Kryptomeny – rigidné peniaze
Kryptomeny sa vyznačujú charakteristickým znakom – majú presne určený mechanizmus toho, koľko častí danej „meny“ môže vzniknúť. Množstvo je buď zvrchu presne obmedzené alebo je jeho zvyšovanie presne určené (napr. 2 % navyšovanie ročne).
V prípade rigidnej peňažnej zásoby (Bitcoin), nie je z jej definície možné po určitom čase dodať do ekonomického systému jej dodatočnú jednotku, resp. je vopred jasné koľko jednotiek bude pridaných. Druhým problémom je i presne definované prúdenie nových častí systému do ekonomických a trhových vzťahov.
Keďže realizujeme myšlienkový experiment o tom, že ide o potenciálne peniaze – peňažnú jednotku, je irelevantné zároveň špekulovať o tom, že rigidnosť zásoby je možné vyriešiť jej deliteľnosťou.
Nejedná sa o problém distribúcie kryptomeny do spoločnosti, ale o problém rigidnosti danej zásoby, resp. o problém presného navyšovania daného množstva jednotiek kryptomeny. Tým, že rozdelím uncu zlata na gramy, rovnako nezískam viac zlata. Samotná deliteľnosť je teda len merná a odvodená vlastnosť.
Dané vlastnosti musia potom nevyhnutne spôsobovať vyššiu volatilitu úrokovej miery. Teoreticky je preto možné uvažovať o dopadoch rigidnej monetárnej zásoby v podobnom (nie rovnakom!) duchu, ako v kontexte politicky motivovanej inflácie.
Politická inflácia i rigidná monetárna zásoba musia nevyhnutne spôsobovať rozpad produkčného systému v zmysle znižovania realizácie výmen v dlhšom čase, čím spôsobujú skracovanie produkčného procesu v spoločenstve a tým sa spoločenstvo posúva bližšie k priamej výmene a tým menej efektívnym ekonomickým vzťahom.
Rigidná zásoba motivuje vyššiu mieru volatility úrokovej miery, čím znemožňuje správnu ekonomickú kalkuláciu na dlhšie časové obdobie.
Teoretické úvahy o tom, že by sa Bitcoin a iné kryptosystémy mohli stať skutočnými peniazmi, ktoré zabezpečujú rovnakým spôsob ohodnocovania statkov v čase, t.j. zabezpečujú relatívnu stabilizáciu úrokovej miery ako drahé kovy, či potenciálne iné nerigidné komodity, sú ekonomickým nezmyslom.
V prípade Bitcoinu, či inej kryptomeny sa zároveň jedná o systém, ktorý nie je zavedený štátom, čiže k politicky vymáhanému používaniu nikdy nedôjde.
Dôvodom je, že samotná entita s názvom „štát“ je rada dlžníkom a nerada z dlhodobého hľadiska spláca dlhy – politická inflácia je pre preto vždy pravdepodobnejší scenár, ako vymáhanie politickej rigidnej monetárnej zásoby v podobe kryptosystému. Rovnako nemôže byť Bitcoin dobrovoľne považovaný za peniaze „par excellence“.
V slobodnej spoločnosti by bol vždy nahradený lepšími peniazmi (zlato/striebro a od nich odvodenými finančnými nástrojmi), kým by situácia dospela k tomu, že by jeho používanie začalo spôsobovať rozpad produkčného systému.
V prípade úvah o zavedení Bitcoinu ako nových peňazí sa teda jedná len a len o myšlienkový experiment. V prípade realizácie politickej inflácie, ktorá rovnako nezodpovedá optimálnemu procesu peňažného ohodnocovania, ide i o empirickú a nie ojedinelú skúsenosť.
Bitcoin (resp. iná krypto-technológia) je však zaujímavá databázová technológia (krypto-internetová komodita), ktorá má rôzne druhy využitia primárne spojené s nastolením dôvery medzi dvoma stranami bez potreby prostredníka.
Jej význam môže narastať vzhľadom na významne rastúcu konektivitu subjektov prostredníctvom internetu.
Rovnako môže byť relatívne vhodným nástrojom pre priamu formu peňažnej výmeny v partikulárnom čase „t“; vzhľadom na to, že umožňuje okrem iného relatívne rýchle, efektívne, či relatívne alebo absolútne anonymné plnenie výmeny (v prípade niektorých kryptosystémov).
V slobodnej spoločnosti by však boli dané systéme len menovými jednotkami, ktoré sú vždy odvodenými od hodnoty iných nerigidných peňazí.
Rovnako môže táto technológia v budúcnosti sprostredkovávať podmienky pre vydávanie a používanie štandardizovaných finančných nástrojov týkajúcich sa úverových vzťahov a postupne meniť fungovanie finančného systému tradičných finančných inštitúcií, či môže pôsobiť na zvyšovanie transparentnosti finančného sektora, zvyšovať možnosti slobodného používania existujúcich dnešných finančných nástrojov, či pôsobiť v iných príbuzných oblastiach. Nemôže však byť peniazmi.
Záver
Zámerom článku bolo popísať prvý dopad predstavenej teórie úroku na vysvetľovanie monetárnych fenoménov.
Keďže bola teória úroku predstavená ako intersubjektívna koncepcia vychádzajúca z výmeny (nehľadali sme úrok v rámci ľudského konania, ale vo výsledku činnosti subjektov), umožnila upraviť regresný teorém tak, aby sa charakter peňazí nevymykal zo subjektívnej teórie hodnoty.
Peniaze je možné považovať za jeden z najdôležitejších statkov (vstupujú implicitne alebo explicitne do veľkého rozsahu ekonomických činností subjektov) a ako sme si ukázali, je ich kúpna sila odvodzovaná od toho, ako efektívne dokážu zabezpečovať novo hodnotiaci ekonomický produkčný proces.
V zmysle uvedenej argumentácie sme realizovali i opravu misesovských tvrdení o rozsahu monetárnej bázy (sumy peňazí), ktorá by mala optimálne reflektovať zmeny úrokovej miery v ekonomickom spoločenstve.
V ďalšom článku sa zameriam na porovnanie systému frakčných rezerv vs. 100 percentného krytia, ktorý bude popisovať funkcionalitu finančného systému. Pôjde o teoretické pojednanie o tom, ako dokáže slobodný finančný systém optimálne a „automaticky regulovať“ mieru peňažnej zásoby v spoločnosti.
V následnom článku popíšem pôsobenie politických síl vo finančnom systéme a to, ako sa prejavuje fenomén inflácie/deflácie v zmysle manipulácie novo hodnotiaceho produkčného procesu.
Je nutné upozorniť, že samotný rast monetárnej zásoby a všeobecnej cenovej hladiny nových statkov, bude treba uchopiť iným spôsobom, ako dnes uchopujú jav autori, zameraní na rozvoj Misesových teórií.
V následnom článku sa zamyslím nad subjektívnym a intersubjektívnym vnímaním hodnoty, popíšem hodnotiaci proces statkov v kontexte teórie úroku a inštitucionalizácie hodnotiaceho procesu prostredníctvom market makrov.
No a posledným plánovaným článkom bude (relatívne stručná) analýza súčasného politicky garantovaného kolaterálneho finančného systému v kontexte predstavených teórií a analýza niektorých dnes navrhovaných monetárnych politík.
Upozornenie: vzhľadom na to, že citácie beriem z e-ekníh, neviem presne identifikovať stranu daného diela; to sa týka aj ďalších citácii uvedených v článku.
Aj kapitálové statky nie sú priamo spotrebovávané; sú len použité na tvorbu spotrebných statkov. Rovnako sa dá argumentovať i o peniazoch, ktorých pridaná hodnota – užitočnosť – je ohodnocovanie výmenných vzťahov, ktoré sú používané v kontexte tvorby spotrebných a ďalších kapitálových statkov.
Termín úverová výmena má skôr charakter spojený s bankovými službami. Mám tu však na mysli i výmenu v zmysle investície, či v zmysle získania kapitálu prostredníctvom vydávania rôznych finančných inštrumentov a pod. T. z. akúkoľvek výmenu, ktorej jedna časť sa realizuje v čase „t“ (poskytnutie kapitálu) z hľadiska jedného subjektu a druhá časť výmeny sa zrealizuje v čase „t+n“ (poskytnutie nového príjmu = splátka istiny + úroku; splátka investície a výnosu, a pod.) z hľadiska druhého subjektu.
Tu Misesovi stúpenci (Rothbard, Salerno) používajú nasledujúci argument v prospech zlata: Keďže je zlato využívane i v priemysle, tak časť zásoby zlata je použitá v danom odvetví a zlato potom spĺňa charakter minimálne sa meniacej, resp. rigidnej monetárnej zásoby. Je škoda, že daný argument nerozvádzajú detailnejšie.
Implikujú v ňom minimálne stabilný percentuálne zachovaný priemyselný dopyt po zlate. Namieste je otázka, čo sa stane, ak sa zvyšuje miera používania zlata na monetárne účely, keďže šperky a iné predmety založené na priemyselnom využívaní zlata môžu byť recyklované.
Rovnako je namieste otázka, či je pre nich relevantné do potenciálnej zásoby zlata zakomponovať aj ešte nevyťažené zlato (napr. formou futures kontraktov). Mises je pri tejto argumentácii o zlate „poctivejší“ a priznáva, že zlato nie je vôbec ideálnymi peniazmi (viď napr. Human Action alebo Theory of Money and Credit).
Netreba sa teda čudovať nadšeniu niektorých fanúšikov rakúskej školy, že v prípade úspešnej argumentácie toho, že Bitcoin je v súlade s Misesovym regresným teorémom, majú za to, že v roku 2009 boli vlastne vynájdené technologické peniaze, ktoré zodpovedajú ideálu – skutočne rigidnej peňažnej zásobe.
Stačí počkať, kým Bitcoin uchopia aj ostatní. Ako si ukážeme nižšie, nadšenie nie je na mieste. To však neznamená, že Bitcoin nemôže byť technologickou novinkou a inováciou; dokonca z časti aj v monetárnom svete. Nemôže však byť optimálnymi peniazmi.
Ako dané prerozdeľovanie potom funguje musíme vzhľadom na zmenu koncepcie regresného teorému ukázať nanovo. To bude však už predmetom iného článku.
Čitateľ si to najlepšie uvedomí vtedy, ak si položí otázku, čo presne môže považuje za súčasnosť. Veľmi zaujímavo o danom probléme píše či už Pavlík, Pstružina, Hayek (Sensory Order).
Naznačujú, že „súčasnosť“ znamená určitú mieru časovo plytkej budúcnosti. Mozog uvedomelého subjektu akoby „dovytváraval“ anticipáciu najbližších časových udalostí, prostredníctvom čoho je subjektu umožnené vytvárať uvedomenie seba samého. Dané je v súlade s našim popisom problematiky ohodnocovania statkov.
Zároveň ale ide o značne komplikovanú tému, ktorá je mimo záber tohto článku a len odporúčam čitateľovi v prípade záujmu vyhľadať diela vyššie spomínaných autorov, resp. aj iných, ktorí v tejto veci vedú diskusiu.
Zakomponovanie úroku do výmeny v minulosti nemuselo prebiehať vedome v zmysle toho, že úverová výmena obsahuje v sebe i hodnotový spread v podobe úroku.
Úverová výmena mohla prebiehať intuitívne a vyvinula sa z priamej výmeny, ktorá bola realizovaná napr. na krátke časové obdobie, kedy sa statok A vymenil za 5 častí statku M v čase „t“ alebo v blízkosti času „t“.
V prípade, že sa však objavila podobná výmena podobného statku A prostredníctvom M v dlhšom časovom období, subjekt poskytujúci statok A v čase „t“, kedy sa vzdal statku A, komponoval do jeho priamej ceny intuitívne i úrok v podobe požiadavky napr. 6 častí M, pokiaľ malo byť 6 častí M poskytnutých až neskôr v čase „t+1“.
A to vzhľadom na potenciálny problém, ktorý mohol anticipovať v kontexte budúcnosti v podobe napr. toho, že druhý subjekt nemusel byť zodpovedný, nemal dobrú reputáciu, jeho plán obživy mal nejaké trhliny z hľadiska prvého subjektu; v princípe čokoľvek, čo spôsobovalo rozšírenie úrokového spreadu, ktoré prvý subjekt síce vedome vníma, avšak nevie ešte, že ide o úrok.
Až následne je kardinálne odvodené pri realizácii výmen podobného charakteru, že obsahujú v sebe aj úrok. A úrok je nahliadnutý subjektmi v spoločenstve; je rozpoznaný.
Rozpoznanie úroku v neskorších vývojových štádiách spoločnosti môže súvisieť aj s priemernou zvyšujúcou sa výškou dožitia subjektov. V nerozvinutých spoločenstvách nemusí byť úrok explicitne vnímaný, vzhľadom na to, že horizont dožitia subjektov nebol až tak vysoký, čo spätne vplývalo na to, že subjekty nevstupovali do takto časovo rozsiahlych výmen.
Ako si ukážeme nižšie toto „rozdelenie“ vysvetľuje existencie viacerých výmenných prostriedkov v spoločenstve súčasne.
Ako si ukážeme pri popise fenoménu inflácie (avšak až v ďalšom článku), výmenný prostriedok je z hľadiska subjektov vždy používaný v určitom ekonomickom, a ako uvidíme aj politickom, kontexte.
Akonáhle sa daný kontext mení, mení sa prístup subjektov i k danému výmennému prostriedku, vzhľadom na to, že subjekty nedokážu (je im to v princípe zakázané) prostredníctvom výmenného prostriedku správne reflektovať (politicky vytváranú a nanucovanú) realitu.
V tomto prípade si je nutné uvedomiť, že drahé kovy samé o sebe nič nerealizujú. Rovnako upozorňujem, že drahé kovy majú veľmi ďaleko od ideálnych peňazí; preto používam aj slovné spojenie „relatívne najlepšie pomôcť“.
Je to až následná ľudská činnosť, ktorá sa snaží zabezpečovať ideálny stav pre daný proces a ktorá pre tento účel vytvára rôzne formy finančných nástrojov, ktoré sú od drahých kovov odvodené. Drahé kovy sú v tomto zmysle základnými peniazmi.
Je nutné upozorniť, že tvrdenie o tom, že zlato najlepšie stabilizuje úrokovú mieru som našiel jedine u Feketeho. Zároveň však k nemu neponúkol samostatne prezentovanú teóriu.
Nejde ani tak o stabilizáciu výšky úrokovej miery, ale skôr o zabezpečenie procesu hodnotenia, ktorý správne reflektuje hodnotovo-časové projekcie subjektov o budúcnosti, t.j. procesu, ktorý najlepšie reflektuje zmeny vo výške úrokovej miery a v prípade zmeny zabezpečuje, že táto nebude podliehať vysokej miere volatility.
Ako sme zároveň upozornili na iných miestach, Fekete, rovnako ako Mises vo všeobecnosti realizuje chybu v kontexte objektivizácie zlata ako výmenného prostriedku.
Na tomto mieste je potrebné upozorniť, že z uvedeného vyplýva, že rôzne výmenné prostriedky potom rôznym spôsobom reagujú na zmeny úrokovej miery.
- Prečítajte si: Efektivita kvantitatívneho uvoľňovania
To následne umožňuje teoretickú konštrukciu o existencii viacerých druhov komoditných peňazí a ich kombinácií v kontexte ich držby v zmysle bankových rezerv (viď napr. Hayek: Súkromné peniaze), či už v 100 percentom alebo frakčnom systéme bankovníctva. Ale o tom už pojednáme v ďalšom článku.
Na slobodnom trhu by išlo o rôzne formy finančných nástrojov (derivátov) odvodených od podkladového aktíva – drahých kovov.
Je nutné upozorniť, že v prípade kryptosystémov nepomôžu ani finančné nástroje; tie budú vždy a za každých okolností narážať na problém rigidnosti danej komodity, t.j. nemožnosti plného uplatňovania poistnej matematiky, či manažmentu rizika.
Pomenovanie krypto-internetová komodita je podľa môjho názoru dostatočne výstižné, vzhľadom na to, že technológia prináša práve pridanú hodnotu vo virtuálnom internetovom prostredí a je v princípe unikátne riešenou databázou z hľadiska svojej bezpečnosti.
AK SA TI ČLÁNOK PÁČIL, ZDIEĽAJ HO S PRIATEĽMI ?
Matúš Pošvanc
je riaditeľ Nadácie F.A. Hayeka. Dlhodobo sa venuje problematike drahých kovov. Od roku 2012 píše pravidelne svoj blog o aktuálnom dianí na trhoch s drahými kovmi www.viagold.sk. Autor sa rovnako zaujíma o kryptomeny – technológiu budúcnosti.
- Zdroj titulného obrázka: pixabay.com