Bohatí vedia obchádzať dane lepšie ako stredná trieda. Po úniku Panama Papers to už bude hádam zrejmé aj tým menej informovaným. S každým ďalším menom, vypadnutým z obrovského panamského mešca zlých správ, sa zvyšuje atraktivita ázijských riešení anonymizácie majetku a príjmov.
Migrácia do rajov na východe nezačala Panamou. Trvá už minimálne dekádu, keď kríza potvrdila, že európske bankové a obchodné tajomstvá už nie sú to, čo bývali, a Amerika vie vykrútiť ruku aj Švajčiarsku. Vo verejnej diskusii, ktoré posledné verejné odhalenie vyvolalo, mi ale chýba trochu viac zamyslenia do hĺbky.
Nerozlišuje sa, že v rajoch sú rôzne triedy osôb. Jedným druhom sú kriminálnici s príjmami z trestnej činnosti. Sem patria aj politici, čo si niečo nakradli doma a teraz si to schovávajú mimo dohľad svojich voličov a slepej a hluchej spravodlivosti. Týchto ľudí treba pozatvárať a vyvlastniť. Potom sú tu ľudia, ktorí anonymitu exotických ostrovov využívajú v snahe utiecť pred zdanením.
Podnikatelia ktorí optimalizujú
Ich peniaze sú ale legálne zarobené, sú odmenou za poskytovanie služieb, ktoré si ľudia dobrovoľne kupujú. Voči vdove, ktorá nechce zaplatiť doma daň zo smrti (dedičská daň) sa mi spravodlivé rozhorčenie hľadá ťažko. Nikto neplatí dane ochotne a viac, než musí. No a dôvody využívania daňových rajov ďalšou skupinou sú legálne a legitímne zároveň.
Vďaka rajom môžu s časťou majetku ujsť pred mafiou. Či už nelegálnou alebo štátom organizovanou. Niektorí zas takto riešia problémy s rozhadzovačnou manželkou, nepodarenými príbuznými či deťmi.
Nepozdáva sa mi ani mylný dojem, ktorý vyvoláva prílišné sústredenie na daňové raje v o verejnosti. Najmä v Európe sa po kríze „bojom proti daňovým rajom“ zakrýva neschopnosť politikov bojovať s vlastnými zlyhaniami v reformách či nefungujúcim bankovým systémom. Opäť sa tu rozmáha sentiment, že najdôležitejšie je zarezať daňový raj a vyriešime problémy s deficitmi a dlhmi. A to je zavádzanie.
Po prvé, bohatí sú na to príliš chudobní a je ich príliš málo. Ani rituálne zabitie husi, ktorá znáša zlaté vajcia, v podobe 100-percentného vyvlastnenia najbohatších ľudí, by nestačilo na vykrytie deficitov verejných financií, či na vyriešenie problémov dôchodkových systémov. Deficit federálneho rozpočtu USA dosiahol za jediný rok 2009 výšku 1 400 miliárd amerických dolárov. To bol 35-násobok celého odhadovaného majetku Billa Gatesa, najbohatšieho človeka sveta toho roku.
Po druhé viac vybraných daní od bohatých automaticky neznamená nižšie dane pre ostatných ani nižšie štátne deficity a menej dlhu. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko.
Na Slovensku v mene konsolidácie ešte viac ošklbali podnikateľov, a za posledné 4 roky vláda vybrala o 4,6 miliardy eur viac na daniach a odvodoch ako v roku 2012. A deficit – 3 miliardy z roku 2012 sa prehupol do prebytku. Žartujem. Napriek výrazne vyššiemu výberu máme stále deficit 2,3 miliardy eur.
Niektorým vadí, že dostatočne bohatí podnikatelia majú možnosť utiecť pred Mugabem, Tsiprasom, Merkelovou, Orbánom, Putinom, Mečiarom či Ficom do daňového raja. Moja predstava spravodlivosti hovorí, že ak má niekto zlomenú nohu, neznamená to, že ju musíme zlomiť všetkým ostatným.
Bez ohľadu na presvedčenie je ale zrejmé, že to nik nezruší. Kým budú existovať daňové peklá, budú existovať daňové raje. Politici ničomu nezabránia, keďže sami daňové raje využívajú. To však neznamená, že to nebudú ľuďom sľubovať.
Ťarcha nových daní nakoniec padne vždy na strednú triedu, ktorá nemá na to zamestnávať zástup právnikov a finančných poradcov, ktorí majetok pred novými daňami efektívne bránia , či už jeho geografickým presúvaním alebo využívaním výnimiek, o ktorých netuší ani zákonodarca.
Skutočne bohatí ľudia sa vedia na počkanie presťahovať na druhú stranu zemegule. Spravme radšej daňové peklá znesiteľnejšími napríklad poklesom efektívnej sadzby pre bohatých bližšie k 10 % a kopec z nich sa vráti. Ale tlak na hodnotu za peniaze, to znamená efektívnejšiu verejnú správu, bojom proti rajom nevytvoríme.
- autor: Juraj Karpiš
- zdroj: www.iness.sk