To, že sa ľudia málo finančne vzdelávajú a sú k mnohým procesom naivní má za následok, že mnohí naleteli na rôzne podvody. Nechali sa zaslepiť pridobre znejúcimi investičnými stratégiami, obchodnými systémami, sľubmi a výnosmi, no doplatili na to. Obyčajní ľudia, podnikatelia, celebrity… .
Spomedzi množstva podvodníkov zo sveta financií spomenieme jedno z najzvučnejších mien a to Charlesa Ponziho. Veď, komu by neboli známe pojmy Ponziho schéma, pyramídová hra či lietadlo?
Carlo Ponzi, vystupujúci aj pod menami Charles Ponci, Carlo či Charles P. Bianchi bol taliansky podvodník žijúci v Severnej Amerike. Narodil sa 3. marca 1882 v talianskom meste Parma do zámožnej rodiny, no tá časom skrachovala. Charles ako študent chcel držať krok so svojimi bohatými spolužiakmi a tak míňal taktiež veľké peniaze. Až kým nebolo čo a musel začať pracovať ako poštár.
V roku 1903 sa Charles doplavil do Bostonu a ostal na všetko sám. Mal pri sebe 2,50 dolára, ktoré na lodi nestihol prehrať a s nimi si mal začať plniť svoj americký sen. Spával kde prišlo a robil rôzne príležitostné práce v prístave, kým si nenašiel prácu ako čašník. Vedenie ho však vyhodilo, pretože sa prišlo na to, že podvádza zákazníkov na výdavkoch.
O pár rokov neskôr sa Charlesovi podarilo získať prácu asistenta v banke, kde sfalšoval podpis svojho šéfa na šek, ktorý tam našiel pohodený. Chcel si tak prilepšiť o 423,58 dolárov. Nevyšlo a odsedel si tri roky. Nevyšlo ani privyrábanie si ilegálnym transportom talianskych utečencov do USA a na svoje konto si pripísal ďalšie dva roky v chládku. Vo väzení sa však stretol s vplyvným americkým bankárom Charlesom Morsem. Bol magnátom na Wall Street, vlastnil 13 bánk a za mrežami skončil kvôli podvodom. A tak si Ponzi uvedomil, že podvody môže robiť aj sám. Nie iba ako zamestnanec v nejakej firme.
Kupónový biznis
Charlesa inšpiroval IRC kupón na obálke magazínu. Jedná sa o kupón, ktorý sa dá použiť ako predplatné. Kúpi sa za cenu pošty na danú destináciu, vhodí do obálky a adresát si ho môže vymeniť za známky. Platiť však nebude, pretože cestu zásielky späť mu už predplatil odosielateľ prostredníctvom kupónu. Cesta pošty smerom tam však nemusí stáť rovnako ako cesta späť. Napríklad, pred pár rokmi stál kupón zo Spojeného kráľovstva do USA približe 2,20$, no reálna cesta späť z USA stojí v tamojšej firme 2,50$. Samotný odosielateľ však zaplatí len 2,20$. A práve tu sa dá vygenerovať 30 centov profit. Strata sa tvorí miestnej pošte, ktorá kupón v hodnote 2,20$ vymieňa za známky v hodnote 2,50$. A diera v systéme bola na svete.
Keď investori pribúdali, bolo ich treba aj vyplácať. A to sa dialo z peňazí ostatných. Už neboli dôležité nejaké kupóny. Predchádzajúci investori sa vyplácali tými ďalšími. Tak vznikla Ponziho schéma.
Investori sa raz minú
Počiatočné vklady do kupónového biznisu boli asi 100 dolárov a za 90 dní sľuboval 100%. A to aj splnil. Časom si však uvedomil, že ak chce žiť z peňazí ostatných, tak sto percent je nemožné. A aj keď percentá znížil, stále šlo o zaujímavé výnosy.
O tento rýchlo rastúci biznis sa začali zaujímať aj médiá a úrady. Keď jeden z finančných expertov prehlásil, že nie je možné, aby Ponzi legálne takto rástol, tak ho Ponzi zažaloval za ublíženie na cti a vyhral 500 tisíc dolárov. A keďže ho noviny ospevovali a chválili, tak mu to pritiahlo tisíce naivných Američanov, ktorí chceli zbohatnúť tiež.
Keď sa o Ponziho biznis začali zaujímať investigatívni reportéri, uvedomil si nedostatky svojho systému. Že investori raz dôjdu. Prial si nájsť spôsob, akým všetkých vyplatí a celé to uzavrie. No investícií pribúdalo a prišlo sa na to, že obchoduje s cudzími peniazmi bez toho, aby o tom vedeli.
12. augusta 1920 Ponzimu dokázali 86 poštových podvodov a ešte v tom roku skončil v base. Bol deportovaný do Talianska, kde po rozvode 18. januára 1949 v chudobe umrel. V tej dobe mal 75 dolárov.
Na začiatku 20. rokov sa Charlesovi Ponzimu podarilo pyramídovým podvodom získať od investorov 20 miliónov dolárov, čo je dnes v prepočte 225 miliónov. Tých presvedčil, že za 45 dní získajú 50% alebo za 90 dní 100% svojich investícií. Uvádzal, že za investované peniaze nakúpi lacné poštové kupóny a tie bude v Amerike predávať drahšie. Lenže skutočnosť bola iná. Investorov vyplácal z peňazí, ktoré získal od svojich ďalších obetí. A napriek tomu, že Ponzimu hrozilo za tieto podvody doživotie, vyviazol za spoluprácu iba päťročný trest. Na slobode sa však opäť začal venovať podvodom, tentokrát v realitách, za čo si vyslúžil sedem rokov. Sľuboval trojnásobné zhodnotenie za dva mesiace.
Ponziho podvod sa stal tak známym, že ho po ňom pomenovali. A tak sa podobné machinácie nazývajú Ponziho schémou.
Ponziho schéma by aj mohla obmedzene fungovať, ak by stále prichádzali noví a noví investori, ochotní dať svoje peniaze, ktoré by sa vyplácali tým pred nimi. Keď však vo fonde neostanú žiadne peniaze, tak budú vyplatení iba niektorí. Tí, ktorí mali to šťastie, že prišli skôr. Rozdielom medzi Ponziho schémou a pyramídou je v tom, že pri pyramídovej hre musia členovia hľadať ďalších členov a provízie majú z vybraných peňazí. Pri Ponziho schéme sa o hľadanie nových investorov stará prevádzkovateľ. Ten sa sám aj rozhodne, komu peniaze vyplatí.
V dnešnej dobe existujú omnoho prepracovanejšie a zložitejšie schémy podobného charakteru a je ich len veľmi ťažko odhaliť. Snažia sa o to ekonómovia aj vyšetrovatelia. Kým však takéto schémy objavia, stihne naletieť množstvo ľudí. Napríklad aj pri virtuálnych menách.