Nebýva ľahké docieliť, aby nám všetko, čo potrebujeme urobiť, robilo aj radosť.
Najľahšie to ide, keď pracujeme na niečom, čo nie je ani jednoduché, ani zložité, pričom nás úloha nesmie preťažiť, ani podceniť.
Potom sa objavuje pocit, ktorý sa označuje ako „flow – tok“, stav zvýšeného zamerania a ponorenia sa do činností.
Práve tento stav potrebujeme, aby sme si vytvárali nadľahčenie a neboli zahltení záťažou a napätím.
Na jeho dosiahnutie potrebujeme využívať emočnú inteligenciu.
Emócie totiž zohrávajú rolu pri tom, ako dokážeme využiť ich energiu na činnosť, ktorá bude konštruktívna.
Priekopník pozitívnej psychológie, Mihaly Csikszentmihalyi je „architektom“ poňatia o spomínanom stave “flow” – tvorivom momente, kedy je človek úplne pohltený činnosťou, ktorú robí.
Tento stav môžeme najlepšie pozorovať u detí – prestanú vnímať, čo sa okolo nich deje a naplno sa pohrúžia do toho, čím sa práve zaoberajú.
Robia to s plným nasadením a bez kompromisov, svoju pozornosť neprerušujú.
To je na harmonizáciu hemisfér nesmierne blahodarný proces.
Vplyvom informačných technológií, ktoré sústredenosť a koncentráciu narúšajú, je pre ľudí čoraz náročnejšie taký uvoľnený, radostný a tvorivý stav zažívať.
Radosť ako nevyhnutná zložka pohody
Csikszentmihalyi zasvätil tridsať rokov organizovaniu výskumu na tisícoch ľudí po celom svete v snahe zistiť, čo sa deje vo chvíľach ich najväčšej radosti.
Je to zásadné kvôli tomu, lebo prístup k radosti spoľahlivo neutralizuje krízové a záťažové stavy.
Radosť je tiež vec, ktorá stojí za harmóniou a dáva zmysel vášmu snaženiu.
Podľa týchto indikátorov si viete skontrolovať aktivity tak, aby ste z nich vyťažili čo najviac radostných okamihov.
Je na to potrebný prítomný jeden, dva alebo všetkých osem nasledujúcich faktorov:
- Čelíte tým úlohám, ktoré máte šancu dokončiť.
- Môžete sa v kľude zamerať na to, čo robíte.
- Ciele máte jasné a konkrétne.
- Prítomná je okamžitá spätná väzba.
- Vaša angažovať a účasť sú nenútené.
- Máte pocit kontroly nad vlastným konaním.
- Počas aktivity neuvažujete nad sebou. Radšej myslíte na seba až po tom, čo ste splnili úlohu.
- Pocit plynutia času je pozmenený, prestali ste ho vnímať.
Prioritou je stanoviť si priority
Mozog nemá čidlá únavy ako svaly. Vyčerpanosť šedej kôry zistíme iba nepriamo. O to viac potrebujeme dbať na to, aby sme mozog nepreťažovali.
Skúsenosti pri sprevádzaní ľudí mi ukazujú, že niekedy vedie cesta iba tadiaľ, že človek povie NIE čo najviac veciam, ktoré mu škodia.
Pasce negatívnosti striehnu všade okolo a keď do nich človek opakovane padá, navodzuje mu to stav bezmocnosti a paralýzy.
Pomáha na to tréning všímavosti. Potrebujete spozorovať, kedy sa vo vašej hlave začne šíriť negatívna energia.
Dá sa to dobre ustáť cez „sval vďačnosti“.
Keď ste namiesto vznášania výhrad, kritiky a frflania vďační, začnete si všímať iné detaily okolo seba.
Odrazu si uvedomíte, čo je oceneniahodné a prínosné vo vašom živote.
Pomôcka na pozitivizmus
Neuropsychológ Riek Hanson prirovnáva „prácu hlavy“ na negatívnych a pozitívnych zážitkoch k „syndrómu suchého zipsu a teflonu“.
Tvrdí, že pre Matku prírodu je dôležitejšie naše prežitie než radosť z nejakej konkrétnej udalosti, a preto máme sklony pamätať si negatívne zážitky omnoho intenzívnejšie než tie pozitívne.
Ohrozenie diviakom má na nás väčší vplyv než spev vtáčika!
Negatívne zážitky sa teda na nás nalepia ako suchý zips, usídlia sa nám vo vedomí, kde ich dookola vyhodnocujeme. Často práve vtedy, keď sa snažíme zaspať. („Nemôžem uveriť tomu, že mi šéf nepoďakoval za to, že som ostal v práci dlhšie kvôli projektu. Vôbec neoceňuje, ako usilovne pracujem! Obetoval som tomu už toľko času“).
Našťastie, človek dokáže vzorec opätovného upadania do negatívneho myslenia zmeniť.
Čím dlhšie si podržíme pozitívny okamih vo vedomí, tým viac neurónov bude medzi sebou prenášať informácie, čo v našom mozgu vytvára vhodné prostredie pre pocit šťastia.
A preto ak chceme, aby sa v nás pozitívne zážitky zachytili (a neskĺzli ako po teflónovom povrchu), musíme sa na ne sústrediť aspoň 20 sekúnd.
Hanson tvrdí:
„Čím viac budú vaše neuróny vysielať pozitívne informácie, tým pevnejšie prepojenie neurónovej štruktúry budú vytvárať.“
Návod je prostý: založte si denník vďačnosti, do ktorého si budete zapisovať pozitívne zážitky dňa.
Nakreslite niečo výnimočné, čo ste zažili a za čo ste vďační. Alebo sa chváľte pred inými, či nahlas sami pred sebou, všetkým tým dobrým, čo vás postretlo.
Každá z týchto aktivít vám zaberie aspoň 20 sekúnd a vďaka tomu, že sa sústreďujete na niečo pozitívne, sa upevnia neurónové spojenia.
Pozor na mód akvárijnej rybičky – stále v pohybe a stále bez cieľa
Pre kvalitu nášho života je rozdiel, či sa kĺžeme po povrchu a žijeme na efekt, bez hĺbky a múdrosti, alebo ideme do seba a objavujeme veci, ktoré skutočne potrebujeme.
Pre dosahovanie naplneného života je nevyhnutné opúšťať „bublinu pohodlia” a vystavovať sa mimokomfortným zážitkom.
Zóna pohodlia je ako jaskyňa ozvien. Jediné, čo v nej počujete, je ozvena toho, čo hovoríte.
Pohodlnosť sa tiež podobá na zrkadlovú chodbu. Kam sa pozriete, tam vidíte to, čo chcete vidieť.
Výsledkom je strata schopností spoznávať, vyjednávať, argumentovať, prijímať zmenu, alebo len byť uvoľnení, spontánni, autentickí…
Prevencia je o jednoduchých veciach. Dan Gilbert, jeden z autorov významnej štúdie o šťastí radí:
„Hlavné je byť oddaný niekoľkým jednoduchým typom správania: meditácii, telesnému cvičeniu, dostatočnému spánku, altruizmu…“
Dodáva, že popritom nesmieme nezabúdať na rozvíjanie sociálnej prepojenosti a službe druhým.
Janette Šimková
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie.
Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať. Navštívte môj blog www.lifekoucing.sk