Naučený optimizmus je pojem z pozitívnej psychológie vychádzajúci z predpokladu, že talent pre radosť je možné, rovnako ako ktorýkoľvek iný talent, kultivovať a rozvíjať.
Chce to mentálnu prácu s vedomým spochybňovaním negatívnych myšlienok či vnútorných dialógov.
Aj pre rodených pesimistov je optimizmus súčasťou ľudskej prirodzenosti.
Evolučne sme ho potrebovali, aby sme mohli myslieť dopredu a vedeli si predstaviť dôsledky zahŕňajúce našu vlastnú smrteľnosť.
Vďaka optimistickému pohľadu sme prežili a prispôsobili sa aj nehostinnému a nepriateľskému prostrediu.
Pozitívne účinky optimizmu exaktne prebádané
Výskumy na dvojčatách preukázali, že optimizmus má genetický podklad.
Podľa výskumu Roberta Plomina je optimizmus a pesimizmus dedičný asi z 25 %. Iné výskumy dokazujú, že optimizmus má síce genetický podklad, ale je ovplyvnený aj skúsenosťami.
Skupina psychológov napríklad analyzovala životopisy, ktoré v roku 1900 napísali novicky pred zložením rehoľného sľubu a pred vstupom do kláštora.
Vedci zistili, že 90 % z najoptimistickejšej štvrtiny mníšok vo veku 84 rokov stále žilo. Naopak, len 34 % z najmenej optimistickej štvrtiny všetkých mníšok ešte žilo.
Okrem toho 54 % z najoptimistickejšej štvrtiny bolo stále nažive aj vo veku 94 rokov.
A po preskúmaní množstva iných faktorov sa ukázalo, že úroveň optimizmu bol jediný faktor, ktorý významne súvisel s dĺžkou života.
Iní rozsiahly experiment, ktorý viedol psychológ Martin Seligman, skúmal poisťovacích agentov, ktorí boli rozdelení na optimistov a pesimistov a porovnával ich výkon.
Po druhom roku trvania experimentu uzavreli optimisti o 57 % viac životných poistiek než pesimisti.
Zdravie vo vyššom veku závisí od optimizmu v mladom veku
V polovici 30. rokov 20. storočia sa jeden z dlhodobých prieskumov rozhodol skúmať zdravých ľudí po celý ich život. Autori chceli zistiť, čo určuje úspech a dobré zdravie.
Vybrali dve stovky veľmi nadaných, zdravých a schopných mužov na Harvardovej univerzite. Sledovali ich päťdesiat rokov.
Každých päť rokov sa respondenti zúčastnili lekárskej prehliadky a vypĺňali dotazníky. Tento výskum spomína Martin Seligman vo svojej knihe Naučený optimizmus.
Dôležité zistenie zo štúdie bolo, že bohatstvo nezaručilo zdravie ani úspech. Iný faktor bol rozhodujúci – zavážilo správanie.
Niektorí muži používali “zrelú” obranu pred nepriaznivými okolnosťami – humor a altruizmus. Iní nie, keď sa s nimi napríklad rozišla priateľka, uchýlili sa k popieraniu a ostatným “nezrelým” obranným technikám.
Tí, ktorí boli vo veku 20 rokov schopní zrelých a konštruktívnych úvah, prežili oveľa úspešnejší a zdravší život.
Okolo šesťdesiatky nikto z mužov, ktorí používali zrelú obranu, netrpel chronickou chorobou. Jedna tretina druhej skupiny mala naopak, v 60 rokoch výrazné zdravotné problémy.
Postoj k proaktívnosti a reaktívnosti sa premietol do celkového zdravotného stavu sledovaných mužov. Pesimisti boli postihnutí chorobami stredného veku skoršie a vážnejšie než optimisti.
Pozoruhodné bolo, že do veku 45 rokov nemal optimizmus na zdravie zásadný vplyv. Dovtedy boli na tom všetci muži približne rovnako ako v mladosti.
Avšak po 50-tke sa telo rozhodlo “nazhromaždené“ veci dávať „von“ a psychosomatika bola v plnej aktivite.
Čím sa líši pohľad na poloplný alebo poloprázdny pohár
Nikolaus Enkelmann, nemecký psychológ, popísal rozdiel medzi pesimizmom a optimizmom:
Pesimizmus ochromuje – optimizmus oslobodzuje.
Pesimizmus vyvoláva strach – optimizmus povzbudzuje.
Pesimizmus vyrába problémy – optimizmus ich rieši.
Pesimizmus je ničivý – optimizmus je tvorivý.
Pesimizmus vedie k neúspechu – opitimizmus k úspechu.
Tréning na optimistu
Mám pre vás päť tipov + jeden záchranný, ako hlavu získavať pre optimizmus. Sú voľnou interpretáciou toho, čo o tejto téme viem a čo ma naučila vlastná skúsenosť.
- Jednou z najúčinnejších techník na polemizovanie s negatívnym presvedčením je hľadať dôkazy poukazujúce na to, že ste svoj katastrofický scenár zveličili. Keďže ho nejdete núkať Hollywoodu, uberte z preháňania a zisťujte, čo sa v skutočnosti deje. Snaží sa vás hlava dostať do iluzórnej krízy, aby ste boli vystresovanejší a ona prebrala kontrolu? Nechytajte ju pri tom a zatrhnite jej vyrábanie pokračovaní z potenciálne nepravdepodobnej katastrofy. Položte si k tomu tri jednoduché otázky: Je to pravda? 2. Je to potrebné? 3. Je to láskavé?
- Vždy, keď sa pristihnete pri tom, ako ide vaša energia do sťažovania, hundrania, frflania, šomrania, kritizovania, vrčania… zastavte sa a spýtajte samých seba: Čo je to, čo teraz skutočne potrebujem? Predpoklad je, že vaša pozornosť pôjde radšej v ústrety niečomu, čo jej vyrobí dobrý pocit, než na analyzovanie toho, na čo nemáte dosah. Chce to tréning, ale viete sa odučiť reagovať na všetko ako po uštipnutí hadom.
- Vaša hlava miluje premietať staré epizódy toho, čo sa vám nepodarilo. To má nachystané automaticky. Keď to zistíte, pošlite ju do kartotéky vytiahnuť príjemné a dobré veci, ktoré si potrebujete pripomínať čo najviac. Vždy, keď sa vo vnútri vás bude preťahovať minulé zlé a minulé dobré, nakloňte sa na stranu dobrého. To vás naučí lepšie vnímať, aké sú veci tu a teraz, vo vašom aktuálnom prežívaní. Iba na to totiž máte dosah.
- Založte si denník vďačnosti, do ktorého si budete zapisovať pozitívne zážitky dňa. Nakreslite, napíšte niečo dobré, potešujúce…, čo ste zažili a za čo ste vďační. Môže to mať podobu týchto konštrukcií: Ďakujem za to, že mám…, že som… Ďakujem, že sa mi nestalo… (v zmysle, že vás nezrazilo auto alebo sa nestalo niečo zlé, hoci kolízia bola…) Potrebujete pritom vytrvať aspoň mesiac, potom to už pôjde s ľahkosťou a efekt pocítite denne. Systematické sústreďovanie sa na niečo dobré totiž upevňuje neurónové spojenia zodpovedné za pozitívnejší pohľad na svet.
- Keby vás pesimista ťahal k zemi, môžete si pomáhať odhodlaním Antonia Gramsciho: „Som pesimista, pretože som inteligentný, ale som aj optimista, pretože mám pevnú vôľu.“
- + posledná pomoc: Keď si potrebujete hodiť záchranné koleso pravého optimizmu, doprajte si uistenie, že aj keby ste všetko mohli stratiť, aj tak môžete všetko mať. Lebo nie ste obeť, máte zodpovednosť za seba vo svojich rukách.
Janette Šimková
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie.
Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať. Navštívte môj blog www.lifekoucing.sk