- To, čo Cameron vyrokoval v Bruseli, je ďaleko od toho, čo sľúbil
- Prijatá dohoda v podstate znamená zrod dvojrýchlostnej Európy
- Aj populisti z iných krajín volajú po ich vlastných referendách
- Do októbra môžu Cameron a Merkelová zapadnúť do histórie a začne svietiť hviezda Le Penovej
Počas tohto víkendu sa zrodila dohoda premiéra Davida Camerona s Európou. Je však ďaleko od pôvodných ambícii britského premiéra, ktoré predstavil v roku 2013 s frázami ako „znovuzískanie moci“ a „fundamentálne“ reformy.
The Wall Street Journal opísal situáciu takto: „Britský predseda vláda sa v piatok v skorých ranných hodinách ocitol v situácii, keď 70 rokov britskej zahraničnej politiky obmedzil len na právo diskriminovať poľských pracovníkov v krajne.“ Brusel vidí dohodu tak, že dal protistrane až príliš veľa a euroskeptici a väčšina médií na druhej strane zas tak, že dostali príliš málo.
Najväčšie politické riziko však vyplýva z toho, čo The Financial Times nazvali titulkom „Koncesia vytvoriť dvojrýchlostnú Európu.“ „Toto je formálny ústupok z cieľa tvoriť stále bližšiu úniu,“ napísal denník a dodal, že to nie odchýlka, alebo výnimka, aké Brusel v poslednom čase udeľuje často. Je to akceptácia dvojrýchlostnej Európy. Teda dvoch častí nesmerujúcich k tomu istému cieľu, uviedol denník.
Je to mnohostranná dohoda, o ktorej si počas dvoch týždňov nikto nebude pamätať alebo rozumieť jej obsahu. Je totiž príliš komplikovaná a bez skutočných fundamentálnych zmien. Fakt, že dohoda v skutočnosti takmer žiadne reformy neprináša ale nebude 23. júna dôležitý.
Bude dôležité ako Európa dokáže presvedčiť o svojich ideáloch a schopnosť táboru „proti Európe“ prezentovať svoju populistickú agendu. Už teraz sa ozývajú hlasy skúsených populistov, ako Marine Le Penová, alebo Holanďan Geert Wilders, hovoriace „o potrebe hlasovať o zotrvaní v EÚ aj v ich krajinách“.
David Cameron je charizmatický líder, takže dokáže zdôrazniť a vysvetliť všetky dopady neistej budúcnosti, potenciálnej straty pracovných miest a podobne.
Britský premiér má zároveň za sebou podporu dôležitých britských firiem. Šéfovia až 50tich spoločností z indexu FTSE 100 už stihli s D. Cameronom podpísať dohodu o podpore v kampani. Dátum 23. jún teda bude nielen pre Britániu, ale aj pre celú Európu veľkou výzvou.
Keď sa Británia rozhodne pre „Nie“ Európe, pre Európsku úniu to bude znamenať kolaps. Koniec maastrichtských pravidiel, ktoré Grécko rok čo rok prekračuje, koniec bankovej únie, monetárnej politiky ECB atď.
Teraz k načasovaniu: jún je pre Európu veľmi zlý termín. Európska centrálna banka sa totiž bude horúčkovito snažiť naštartovať infláciu, cez hranice budú prúdiť zástupy utečencov a nemecká kancelárka Angela Merkelová má už dnes najslabšiu podporu za jej funkčné obdobie.
Ten najhorší scenár vyzerá tak, že A. Merkelová a D. Cameron už budú v októbri preč zo svojich úradov a Francúzsko bude viesť Marine Le Penová a Európa začne strácať samú seba.
V nič také nedúfam, no tektonické platne európskej politiky sa začínajú hýbať a dekády nedostatku reforiem a nesúladu si začínajú vyberať svoju daň. Napriek tomu všetkému pochybujem, že by sa Británia rozhodla pre odchod. História vykazuje tendenciu vyhýbať sa zmenám. Situácia sa však ešte môže do júna zmeniť. Tým, ako problém utečeneckej krízy začne opäť rásť, môže sa odchod pre Britov javiť ako „prirodzená“ voľba.
Čo sa týka trhov, pochybujem, že tie nájdu na základe prieskumov verejnej mienky alebo rétoriky oboch proti sebe stojacich strán, nejakú stabilnú konsolidáciu.
Svety malomeštiakov i finančníkov nemajú radi zmeny, a tie, na ktorých prahu sme, môžu byť jednými z najväčších za generáciu. Trochu sa obávam. Nevidím totiž dostatok pozitívnych dopadov.
Autor: Steen Jakobsen, hlavný ekonóm Saxo Bank
Zdroj: Saxo Bank